ako som 1 rok 10 mesiacov a 16 dní nič neprečítal

… teda nie je to úplne tak celkom pravda ;) niečo som čítal a celkom dosť. Ale to boli pracovné veci — korektúry, posudky a podobne. Nečítal som nič pre vlastné potešenie.

Moja Zuza (kolegyňa a mentorka) je v podobnom stave už dlhšie. A asi sa to stáva, veď sa hovorí, že keď brigáduješ vo Figare, tak pri pulte môžeš natlačiť do hlavy toľko čokolády, koľko len uvládzeš… ale tej sa preješ po prvom týždni, max dvoch.

Mňa tiež postihla choroba z povolania… a to, že už som nedokázal relaxovať pri čítaní. Už ste asi sami zažili, proste sa to stane… ale nečakal som, že to bude trvať takmer dva roky. Najhoršie na tom bolo, že som ani nemal chuť čítať, a keď ma niečo oslovilo, tak som prečítal pár stránok a kniha ma prestala baviť — teda vlastne ani nestijla začať… za tie mesiace som rozčítal a nedočítal maximálne dve desiatky kníh a z tých som dokopy prečítal tak do 500 strán.

Ale nebolo to celé len zlé. Mozog aj oči si proste potrebovali oddýchnuť. A tak prišli na rad seriály a filmy, hudba, varenie a pečenie, bicyklovanie, flákanie sa po baroch ;) V podstate ma moja čitateľská kríza vytiahla von do sveta, medzi ľudí — a aj to niekedy treba.

Časy sa však zmenili, a pred mesiacom sa siahol po svojej srdcovke — po Harrym Potterovi. A musím sa priznať, tie prvé dve-tri kapitoly boli ako z nočnej mory. Prvú kapitoly som čítal snáď hodinu a nie a nie sa cez ňu prekúsať. Až keď sa na scéne zjavil Hagrid, tak som sa dokázal do čítania opäť pohrúžiť a užívať si ho naplno. Tak ako kedysi. Moja rýchlosť obracania stránok sa výrazne spomalila, ale aspoň si písmenká a riadky a príbeh a postavy o to viac užívam. A o tom to celé čítanie vlastne je — o užívaní si písaného slova (neznie to tak múdro ako v mojej hlave, ale veď-viete-čo-chcem-povedať). Zatiaľ som prečítal štyroch Potterov a teraz lúskam Victoriu Schwab a A Darker Shade of Magic (čo bola mimochodom posledná knihu, ktorú som 31. júla 2015 dočítal), lebo si to musím pripomenúť a pokračovať ďalej!

Čitateľskou krízou si asi prešiel každý z nás, tak mi dajte vedieť, koľko trvala tá vaša najdlhšia.

Yours, Erik

P.S.: Som sa rozhodol, že začnem znova písať, nie preto, aby som hejtoval a pi*oval, ale aby som priblížil to, čo vlastne robím. Vymyslel som si ale nový formát a inšpirovala ma k tomu Zoe Barnes zo seriálu House of Cards. V časáku Slugline (či ako sa to volalo) mali pravidlo, že reportéri hneď písali, čo objavili a nesušili to u seba niekoľko dní a ani to nedávali na kontrolu šéfredaktorom. Takže aj tento príspevok–tak ako ďalšie–som naťukal pri pive do mobilu. Snáď mi to vydrží ;)

Advertisements

ako si slovenskí blogeri serú do huby (komentované vydanie)

Vzhľadom na to, že nie každý pochopil, čo som chcel predvčerajším článkom povedať, pridávam komentované vydanie:

 

Áno, som nasratý, a áno, asi by som mal držať hubu a krok. Ale prečo? … lebo som editor a pracujem pre vydavateľstvo a tým pádom nemám právo nič komentovať. Len preto, lebo sa to odo mňa žiada a mal by som držať formu? Samozrejme! Bože chráň, aby niečo zlé opustilo moje ústa. To môžeme len tak ohovárať po chodbách nášho vydavateľstva. Hell no! Povedal som, že budem úprimný, tak idem s úprimnosťou von.

Tento rok je pre mňa v mnohom spešl. Asi najviac sa teším na to, že konečne vydávame aj pôvodnú slovenskú tínedžerskú (resp. Young Adult) tvorbu. Prvá kniha je už vonku, no ďalšie sú ešte v trúbe. Ako sa však začínajú zjavovať prvé “recenzie” opäť mi to pripomenulo, v akom úbohom stave je slovenská čitateľská verejnosť a ako tým trpia naši autori.

Na Slovensku to majú autori ťažké. To vieme všetci. A autori tínedžerských kníh ešte ťažšie. To vedia tí, čo sa niečo pokúsili vydať a neuspeli. Nikto seriózny sa ich dielam nevenuje, … nájsť v nejakom denníku, či časopise recenziu na pôvodnú tínedžerskú knihu je takmer rarita… veď tínedžerská literatúra je brak, ktorý sa neoplatí čítať, nie to ešte vydávať. To je presvedčenie mnohých dospelých. Hlavne tých, ktorí si ešte vždy myslia, že YA je špeciálny žáner literatúry… a pritom je to len vekové vymedzenie. Jedinú šancu na nejaký feedback predstavuje pofidérna slovenská blogosféra. O tom v akom je slovenská blogosféra som písal už tu. Keď už slovenskí autori niečo napíšu, a potom nedajbože uprosia vydavateľa, aby porozposielal nejaké recenzné výtlačky, alebo sami rozpošlú svoje vlastné autorské výtlačky, či si nakúpia knihy u vydavateľa a tie potom rozpošlú… no veď to je autorova povinnosť, ak chce, aby knihu nejaký bloger vôbec chytil do rúk. Že? Opäť sa vraciame k nekonečnej téme recenzných výtlačkov, ich úlohe, úlohe blogera atď… Stále dookola tá istá diskusia… 

O recenziách sa nebudem rozpisovať. Chceme sa začať baviť o tom, čo je a čo nie je recenzia? Zakopeme sa niekde poriadne hlboko. A nakoniec to skončí tak, že ja sa pokúšam z akéhosi titulu niekomu niečo prikazovať. A na to určite nemám právo! Je to zbytočné a hlavne všetci dobre vieme, že na Slovensku na prste jednej ruky zrátame blogerky Young Adult literatúry, ktoré vedia napísať recenziu, čo má hlavu a pätu. Áno vieme. Ale keďže si ich vážim a nechcem proti nim spustiť lavínu hejterizmu, tak vám nepoviem, kto to je. Len bodro hľadajte ďalej! Skôr je zaujímavá tá diskusia pod nimi. Okrem iného povinný spam: “Úžasná recenzia!” “Knihu si musím prečítať!” a potom: Ako sa všetci navážajú do knihy a do autora. Ako vlastne slovenská literatúra stojí za prd makový, … takmer v každej jednej recenzii na slovenskú knihu sa spomína, ako Slováci nevedia písať, ako sa to vlastne ani neoplatí čítať… a vlastne Slovákov aj tak nečítajú, ale tu sa ulakomili na ten recenzák. … ale už keď im ponúkli recenzák, tak ho neodmietli. 

Nuž… dobré ráno, slovenskí blogeri. Toto je  totiž dvojsečná zbraň, blogeri. 

Presne tak isto totiž dopadnú vaše veľdiela, ktoré po večeroch píšete. To že mnohí blogeri píšu, alebo maju v pláne niečo napísať je jasné ako facka. Ak ste veľmi lenivý, tak si len kliknite na ich Goodreadsovské profily a porátajte si, koľkí si ich prepli na “Goodreads Author Profile” a pritom ani nie že kniha nevyšla, ale ju ani nedopísali. Najčerstvejším príspevkom je skupina Ceruzka Klub, kde sa diskutuje o písaní poviedok a kníh! To, že ste ich dali prečítať kamošom, ktorí ich vychválili, že ste ich dali prečítať fellow-blogerom, ktorí to vychválili, … tých niekoľko šťastných blogerov, ktorí svoje knihy dopísali na nich neostalo sedieť a podelilo sa s nimi so svojimi kamošmi, čo je úplne pochopiteľné… nemá absolútne žiadnu výpovednú hodnotu. … lebo je to asi ako keď vám mamka, babka, dedko, strýko povie, že ste to napísali perfektne. 

A viete prečo?

Lebo oni vás prečítali len preto, že ste kamoši. To proste nepopriete, už keď vás niekto pozná, hneď sa k textu stavia osobne. Aj preto u nás posudzujú rukopis, ktorý by mohol byť perspektívny dvaja-traja ľudia! A oni slovenských autorov čítať nebudú, ... lebo tí nevedia písať… lebo tí nevedia písať. Ako som už povedal. A už vôbec nie fantasy a sci-fi. Veď to je celé zlé! Proste fantasy a sci-fi len od američanov a britov! To že sú na svete aj rôzni iní autori, skvelí autori, to nikoho nezaujíma, lebo čo nevychádza na Slovensku, nemá brutálnu kampaň v USA, a nechystá sa film s nejakým sexošom, to vlastne ani nemôže byť dobré! Veď to dokážu písať dobre a kvalitne len zahraniční autori. Jedine! Kto sme my na malom Slovensku, že sa do niečoho podobného púšťame? No evidentne niktoši! Veď fantasy zasadená v slovenskom prostredí proste nemôže fungovať! 

A čo je ešte najhoršie… v takmer každej recenzii, ktorá slovenské dielo sprdáva je cítiť taký ten skrytý podtón: a ja mám tie postavy (sorry, slovenská blogosféra odmieta používať správne slovo postavy a všade dáva charaktery … všetci, čo sú snáď na pochybách, nazrite prosím do slovenského slovníka, a nájdite si charakteristiku slova charaktersúhrn zdedených alebo získaných duševných vlastností človeka prejavujúcich sa v jeho správaní, konaní a spôsobe myslenia; synonymum povaha; človek s kladnými morálnymi vlastnosťami; súhrn podstatných, príznačných vlastností veci, javu; to, že niekto sa rozhodol, že anglické slovo character sa predsa prekladá ako charakter aj keď mám na mysli postavy, to ešte neznamená, že je to tak správne! ), takže: a ja mám tie postavy charaktery a svet v hlave lepšie premyslené, a ja viem ten svoj svet lepšie opísať, a moje postavy charaktery sa budú správať oveľa logickejšie, a mne tieto postavy charaktery liezli na nervy, ale moje budú moje a tie budú super… … stačí pozorne čítať recenzie a toto sa tam medzi riadkami dá pekne vyčítať… a tak ďalej donekonečna… a vlastne nie donekonečna, lebo blogeri sa uchytia jedného dvoch bodov, … áno je to pravda, vo väčšine prípadov sa blogeri uchytia dvoch prvkov v knihe, či už pozitívnych, alebo negatívnych a okolo tých sa neustále dokola točia a neposkytujú nič ďalšie, akoby kniha nebola o ničom inom… okolo ktorého sa potom točí celá dlhočizná recenzia bez hlavy a päty a tela… To že sa na začiatok recenzie drbne anotácia, na koniec vlastné osobné hodnotenie s odporúčaním a uprostred je nejaká vata, to ešte neznamená, že recenzia má hlavu, telo a pätu. 

Nuž nazrite do môjho sveta:

Chodia nám haldy rukopisov, o väčšine vieme, že nie je vhodná na vydanie po prvých stranách. Ten zvyšok má síce v sebe niečo zaujímavé, autori dokážu vymyslieť naozaj neobyčajný setting, ale napísať knihu nie je len o vymyslení niečoho zaujímavého… je to o úspešnom dotiahnutí do konca. O zauzlení a rozuzlení, o napísaní príbehu, ktorý nie je lineárny, ale dozviete sa aj kadečo zo života ostatných, hoc už len hlavných hrdinov. O postupnej gradácii. Toto je všeobecné hodnotenie na základe mojich skúseností, odpichuje sa od mnohých rozhovorov, ktoré v redakcii vedieme o rukopisoch, ktoré sme dostali a je to opakujúci sa jav. Mesačne prečítam 3 – 5 pôvodných slovenských rukopisov, a robím túto robotu 4 roky, porátajte si, koľko mi ich prešlo popod prsty. 

Väčšina to nedokáže, alebo na to ani nemá. A tí čo majú, tak tých vydávame.

Len to som chcel povedať.

Asi to nie je na mieste, ale chcel by som sa kritikom poďakovať. Lebo až teraz som si uvedomil, že vlastne ja som naozaj napísal všeobecný článok o súčasnom stave. Fakt som si už miestami myslel, že mi preskočilo a naozaj som tam napísal niečo, čo som ani nechcel. Ani slovom som nespomenul recenziu, na ktorú všetci narážate. Tá recenzia bola len kvapkou do mora môjho roztrpčenia. Všetky internety sú zahltené tým, ako slovenský národ kydá na slovenskú literárnu tvorbu. Ak sa chcete upínať na túto recenziu, nech sa páči! A takisto to ani nie je kritika blogerky, či recenzie – to by som vedel spustiť iné ranty, ale tie sú medzi mnou a blogerkou, a to na verejné miesto nepatrí.

Dokonca po prečítaní a vychytaní chýb som si uvedomil, že toto je skôr varovanie pre budúcich autorov (a špeciálne tých, čo sú aj blogeri), ktorí snáď chcú niečo napísať a vydať: Pozor na slovenských blogerov. Zväčša vám hrozí len negatívna reakcia a žiadne pochvalné slovo. Taká je naša realita. Ale ja sa budem tešiť aspoň z tých ľudí a s tými ľuďmi, ktorých oslovia aj knihy slovenských autorov. Ostáva mi dúfať, že sa raz všetko na dobré obráti.

ako si slovenskí blogeri serú do huby…

Áno, som nasratý, a áno, asi by som mal držať hubu a krok. Ale prečo? Len preto, lebo sa to odo mňa žiada a mal by som držať formu? Hell no! Povedal som, že budem úprimný, tak idem s úprimnosťou von.

Tento rok je pre mňa v mnohom spešl. Asi najviac sa teším na to, že konečne vydávame aj pôvodnú slovenskú tínedžerskú (resp. Young Adult) tvorbu. Prvá kniha je už vonku, no ďalšie sú ešte v trúbe. Ako sa však začínajú zjavovať prvé “recenzie” opäť mi to pripomenulo, v akom úbohom stave je slovenská čitateľská verejnosť a ako tým trpia naši autori.

Na Slovensku to majú autori ťažké. A autori tínedžerských kníh ešte ťažšie. Nikto seriózny sa ich dielam nevenuje, veď tínedžerská literatúra je brak, ktorý sa neoplatí čítať, nie to ešte vydávať. Jedinú šancu na nejaký feedback predstavuje pofidérna slovenská blogosféra. Keď už slovenskí autori niečo napíšu, a potom nedajbože uprosia vydavateľa, aby porozposielal nejaké recenzné výtlačky, alebo sami rozpošlú svoje vlastné autorské výtlačky, či si nakúpia knihy u vydavateľa a tie potom rozpošlú… no veď to je autorova povinnosť, ak chce, aby knihu nejaký bloger vôbec chytil do rúk. Že?

O recenziách sa nebudem rozpisovať. Je to zbytočné a hlavne všetci dobre vieme, že na Slovensku na prste jednej ruky zrátame blogerky Young Adult literatúry, ktoré vedia napísať recenziu, čo má hlavu a pätu. Skôr je zaujímavá tá diskusia pod nimi. Ako sa všetci navážajú do knihy a do autora. Ako vlastne slovenská literatúra stojí za prd makový, a vlastne Slovákov aj tak nečítajú, ale tu sa ulakomili na ten recenzák.

Nuž… dobré ráno, slovenskí blogeri.

Presne tak isto totiž dopadnú vaše veľdiela, ktoré po večeroch píšete. To, že ste ich dali prečítať kamošom, ktorí ich vychválili, že ste ich dali prečítať fellow-blogerom, ktorí to vychválili, nemá absolútne žiadnu výpovednú hodnotu.

A viete prečo?

Lebo oni vás prečítali len preto, že ste kamoši. A oni slovenských autorov čítať nebudú, lebo tí nevedia písať. A už vôbec nie fantasy a sci-fi. Veď to dokážu písať dobre a kvalitne len zahraniční autori. Kto sme my na malom Slovensku, že sa do niečoho podobného púšťame?

A čo je ešte najhoršie… v takmer každej recenzii, ktorá slovenské dielo sprdáva je cítiť taký ten skrytý podtón: a ja mám tie postavy (sorry, slovenská blogosféra odmieta používať správne slovo postavy a všade dáva charaktery), takže: a ja mám tie postavy charaktery a svet v hlave lepšie premyslené, a ja viem ten svoj svet lepšie opísať, a moje postavy charaktery sa budú správať oveľa logickejšie, a mne tieto postavy charaktery liezli na nervy, ale moje budú moje a tie budú super… a tak ďalej donekonečna… a vlastne nie donekonečna, lebo blogeri sa uchytia jedného dvoch bodov, okolo ktorého sa potom točí celá dlhočizná recenzia bez hlavy a päty a tela…

Nuž nazrite do môjho sveta:

Chodia nám haldy rukopisov, o väčšine vieme, že nie je vhodná na vydanie po prvých stranách. Ten zvyšok má síce v sebe niečo zaujímavé, autori dokážu vymyslieť naozaj neobyčajný setting, ale napísať knihu nie je len o vymyslení niečoho zaujímavého… je to o úspešnom dotiahnutí do konca. O zauzlení a rozuzlení, o napísaní príbehu, ktorý nie je lineárny, ale dozviete sa aj kadečo zo života ostatných, hoc už len hlavných hrdinov. O postupnej gradácii.

Väčšina to nedokáže, alebo na to ani nemá. A tí čo majú, tak tých vydávame.

Len to som chcel povedať.

Erik