o tom, ako je klasická fantasy iba pre chlapov. WTF?!

„Kdyby spisovatel psal jen pro svou dobu, musel bych zlomit pero a zahodit je.“ Povedal Victor Hugo a citovala ho Ayn Rand v prológu k mojej najobľúbenejšiej knihe všetkých čias, ktorú by som si so sebou vzal na opustený ostrov – Zdroj / The Fountainhead.

A možno na to podvedome poukázala Luu: že Brandon Sanderson (súčasný autor) napísal knihu, v ktorej reálne absentujú pomenované ženské hrdinky. Ako má potom táto kniha osloviť súčasnú čitateľku.

Záznam na celú obrazovku 20.7.2014 114140.bmp

Už som si myslel, že sa toho nedočkám, ale konečne sa na GoodReads rozprúdila zaujímavá debata. Škoda, že skončila, skôr ako sa poriadne rozprúdila :) Všetko sa to začalo tým, že Luu sa začítala do Mistborna a na strane 310 objavila druhú ženskú postavu, ktorú si autor vážil natoľko, aby jej dal aj nejaké meno – aby to nebola len ďalšia slúžka, kuchárka, skaatka… Do diskusie som sa zapojil ja, Filip, Simona a mnohí ďalší. Rozvinula sa debata, či je niečo “iba” pre baby a “iba” pre chlapcov, či sú tu na zachraňovanie sveta iba muži a ženy na ich občasné potešenie a že ženy neboli na niečo stvorené.

Tu je upravená verzia môjho príspevku (bez osobných výčitiek), lebo som nechcel, aby sa stratil v zákutiach goodreadsovských diskusií.

Povedzme si nazačiatok jedno: Literatúre dominujú ženy. To je krutá pravda a fakt. Vytiahnite si hocktorú štatistiku – kto literatúru kupuje, kto ju číta, kto sa o nej baví, kto pracuje vo vydavateľstvách – v redakciách, kde sa pracuje s textom. Nechce sa vám? Ani nemusíte, všade dominujú ženy :) Ian McEwan spravil pred časom pokus: Postavil sa na ulicu a rozdával so svojimi študentmi a študentkami knihy. Každá jedna žena, ktorú oslovili, si knihu zadarmo vzala. Každý jeden chlap zaváhal a len zopár napokon odkráčalo s knihou pod pazuchou. To je, bohužiaľ, obraz dnešnej čítajúcej spoločnosti.

Takže hovoriť v dnešnej dobe o tom, že niečo je pre chalanov a niečo pre baby, že niečo čítajú len chalani alebo len baby… Veľmi skoro by sme skončili pri tom, že čítajú len baby. A výnimočne sa prišťastí aj nejaký ten chalan.

A oháňať sa v dnešnej dobe nejakými módnymi trendami v literatúre? Veď sa len pozrite na hocktoré iné odvetvie kultúry. Dnes je v móde všetko. A to sa prenáša aj do literatúry. Každý číta všetko! Druhá vec, či si to prizná, a či to prizná verejne. Áno, existujú rôzne okrajové a príliš špecifické žánre, ale vo svojom krátkom živote som ja sám prečítal niekoľko chicklitiek, a poviem vám, že tú hodinu-dve, čo som s nimi strávil vôbec neľutujem – len aj tam, podobne ako v každom žánri, treba vedieť siahnuť, a nie vziať prvé, čo vás prepadne v kníhkupectve. (Ľutujem len 45 minút môjho života, ktoré mi vzalo Tajomstvo – ale citujem z neho pasáže dodnes, čiže asi ma to nejako poznačilo.)

Poďme však ešte na začiatok, konkrétne mojej knižnej kariéry, a na moje dni strávené behaním po Panta Rhei. Tiež som tam prišiel s veľkými ideálmi a s presvedčením, že len to, čo čítam ja, je najlepšie, že ja som stelesnením intelektuálneho mladíka s najlepším vkusom pod slnkom. No kníhkupectvo, a hlavne kupujúci, mi otvorili oči. Kto som ja, aby som tvrdil, že je tá kniha lepšia ako hentá, kto som ja, aby som niečo skopával pod čiernu zem? Mám ja univerzálny vkus? Nie. A nemá ho nikto. Nikto nemá právo povedať, či je nejaká kniha dobrá alebo zlá. Môže akurát vyjadriť svoj subjektívny názor, či sa mu kniha páčila, či bola podľa neho dobre napísaná. Všetci totiž máme nejaký vkus a to – aj keď si to nechceme priznať – ovplyvňuje našu percepciu literatúry. Aj dnes moja práca nespočíva vo vyberaní najlepších kníh. Spočíva vo vyberaní takých kníh, aby sa čo najlepšie trafili do vkusu čo najväčšieho množstva čitateľov. A to je práca každého editora. A je to setsakramentsky subjektívna práca.

Všetci dnes nadávajú na evitovky. Prečo? Lebo sú to zlé knihy? A čo sú potom dobré knihy? Také, ktoré získali priehrštia literárnych cien? Také, ktoré vychválila nejedna celebrita? Podľa mňa je dobrá každá kniha, ktorá sa dokáže trafiť do vkusu čitateľov, a ktorá dokáže nájsť svoju cestu k tým čitateľom. Jedna kniha nie je horšia ako druhá, len má viac šťastia a nájde si cestu k svojim čitateľom. Áno, u Luu narazil Sanderson na prekážku – lebo Luu (ako žena) si (možno práve preto) takéto veci všíma. A to ma donútilo zamyslieť sa: Keby to bolo naopak, a všetci mužskí hrdinovia by boli ženy, a všetky ženské hrdinky by boli muži, a všetko okolo by ostalo tak ako je teraz, tak aj ja napíšem podobný status. Á, Brendánia Sandersonová, ďakujem ti za druhú mužskú postavu, ktorej si dala aj meno na s. 310. A spravil by to KAŽDÝ JEDEN CHLAP!

Čiže tu nie je chyba v nás – v Luu lebo si všimla, že tam nie sú ženy, vo Filipovi, že mu to nevadí. Nie. Tu je chyba v autorovi, ktorý napísal knihu, ktorá nekorešponduje s mojím úvodným citátom od Victora Huga. A je to kniha, ktorá, bohužiaľ, neprežije veky, pretože zlyháva v najzákladnejšej charakteristike každej knihy – byť pre širokú verejnosť. Áno, je to špecifický žáner, je to fantasy, je to klasická fantasy, ale ženy sa v nej nenájdu. Ženy nikdy neosloví tak, ako oslovila mňa alebo hocktorého mužského čitateľa. Tá kniha akosi neprežije v pamäti ľudí. Keďže momentálne intenzívne pracujem na Sabriel od Gartha Nixa, nedá mi tú knihu nespomenúť: Prvý raz totiž vyšla v roku 1995. Ktorý z dnešných YA hitov bude v povedomí verejnosti v roku 2035? Respektíve: Koľko iných YA kníh z roku 1995 sa dnes ešte vydáva po celom svete? Áno, to je podľa mňa úspešná kniha.

Že väčšina fantasy autorov sú muži a fantasy píšu pre mužov? Ale prosím vás. Väčšina u nás publikovaných možno. Už neviem, v ktorom filme som natrafil na zmienku koľko ženských autoriek začalo vydávať SF&F knihy pod mužským pseudonymom. Áno, bývalo to kedysi, hlboko v 80. rokoch 20. storočia. Len si zadajte do Googlu female authors using male pen names. Alebo rovno kliknite sem na výpis všetkých SF&F pseudonymov, žien je tam NAMRTE!

Keď sa však bavíme o mužských a ženských pseudonymoch, musíme myslieť aj na taký ten postupný vývoj chlapcov a dievčat a veci, ktoré sú v nás z toho akosi zakorenené. Do nejakého veku (ja neviem asi 8-10) majú deti za kamarátov aj chalanov aj baby. A potom, zrazu nami začnú trieskať hormóny a my sa začneme separovať – chalani sa kamošia len s chalanmi, baby len s babami. A tak isto sa menia aj naše čitateľské zvyky a všetko okolo toho. Chalani chcú čítať len chlapských autorov, kde sú hlavní hrdinovia chalani. Baby… nuž tie síce začínajú viac prepadávať romantike, ale nikdy nezanevrú na chlapcov, na chlapčenských hrdinov. Príklad? Prečo Rowlingová vydávala knihy ako J. K. Rowling? A nie ako Joanne Kathleen Rowling? Presne pre to – aby ju čítali aj chalani. Aby po knihe chalani aspoň siahli! Prečo vydala svoju dospelácku detektívku ako Robert Galbraith? Nie kvôli prachom, ani kvôli tomu, aby to neprirovnávali k Harrymu Potterovi. Ale preto, aby po nej siahli aj muži! Lebo veď ženské detektívky sú len o romantických pletkách hlavnej hrdinky a sem tam nejaká vraždička – tak to vníma dnešná spoločnosť.

Prišla reč aj na klasickú fantasy a ako je tá “hlavne” pre chalanov. Trošku osvety pre neznalých: Nepatria tam len tehly od mužských autorov. V klasickej fantasy má čestné miesto Ursula K Le Guin a Anne McCaffrey, od predminulého roku zrazu každý číta Jo Walton… a to sú len prvé čo mi hneď teraz napadli. A povedzme si úprimne, GRRM je dnes už asi tiež klasik, a môžeme sa staviť, že ho čítalo viac žien, ako chlapov. Prečo? Lebo chlapi sú leniví čítať nejakých 5 000 strán, radšej si skuknú seriál. Áno, chlapi viac inklinovali k fantasy a sci-fi, ale dnes sa všetko mení, čochvíľa to bude všetko inak.

Padlo dokonca tvrdenie, že dystópie sú ženská literatúra. Odporúčam každému, kto si to myslí, aby si naštudoval základy literárnej histórie. Netreba pre to spraviť veľa, postačí Google. Alebo rovno GoodReads, kde je hneď niekoľko podobných listov: Best Dystopian Fiction of All Time a ak odtiaľ vyrazíme bestsellerové YA tituly (povedzme si pravdu, že GoodReads aj hodnotenia ťahajú hore americkí tínedžeri, ktorí všetko buď milujú alebo nenávidia), tak nám v rebríčku zostanú títo autori: George Orwell/1984, Aldous Huxley/Brave New World, Ray Bradbury/Fahrenheit 451, Lois Lowry(ŽENA)/The Giver, Margaret Atwood(ŽENA)/The Handmaid’s Tale, William Golding/Lord of Flies, Orson Scott Card/Ender’s Game a pod. Alebo preleťte týmto listom, kde sú len dospelácke tituly: Dystópia tu bola dávno predtým ako sa jej chytila nejaká Suzanne Collins či Veronica Roth. Ale dnes nie je v móde písať dospelácku dystópiu, dnes letí tínedžerská. I keď aj to sa možno čoskoro zmení, keďže Darren Aronofsky ide pre HBO režírovať dystopickú trilógiu MaddAddam od Margaret Atwood (ŽENA).

Medzi fantasy a sci-fi knihami napísanými ženami a mužmi je diametrálny rozdiel. Ja ho intenzívne vnímam, ale prečítal som zatiaľ málo kníh (tým myslím desiatky), aby som to dokázal presnejšie a intenzívnejšie popísať. Môžem to len a len odporúčať! Ani nie preto, aby som niekomu vyvracal ich tvrdenia, ale aby objavili nový svet. Netreba siahať po debutoch, skôr po vypísaných, uznávaných a literárnymi cenami ovenčených autorkách.

Aj z posledne povedaného vyplýva, že hovoriť v dnešnej dobe o tom, že niečo je prevažne ženská a prevažne mužská literatúra, je smiešne a je to len dôkazom mladíckej nerozvážnosti a zatiaľ nedostatočného literárneho vzdelania a rozhľadu. Ak však budete siahať len po knihách z vlastných vôd, nič nové a zaujímavé neobjavíte. Skúste sem tam načrieť aj inde. GR je na to ako stvorené. Je tam toľko rôznych listov, skupín, diskusií… Ak neviete, opýtajte sa. Všetci sú ochotní poradiť. Časom zistíte, koho názory a vkus sú podobné tým vašim, kto vám vie naozaj dobre poradiť.

Nastal čas, prezradiť vám jedno tajomstvo?
Dopyt = ponuka. Spisovatelia píšu a vydavatelia vydávajú len to, po čom je reálny dopyt. V 70. a 80. rokoch čítali SF&F knihy vo veľkom len chalani (geekovia, nerdi, trekisti, nazývajte ich ako len chcete), tak proste písali autori len o mužských hlavných hrdinoch a baby tam boli len na sex a zábavu. Ale zastávať takýto postoj v dnešnej dobe – klasická fantasy je pre chalanov a ženy sú tam len na potešenie, lebo ženy to proste nemajú v sebe, aby zachraňovali svet – žena na to nebola stvorená? Autor nemá šancu prežiť a nemá ju ani recenzent s podobnými názormi. Len sa pozrite ako rozniesli na kopytách Orsona Scotta Carda za jeho antihomosexuálne výroky. Dokonca až tak, že bojkotovali Enderovu hru v kinách! A tu si dávajte pozor, lebo od tvrdenia žena pre toto nebola stvorená.  je len krok k homosexuáli pre toto neboli stvorení. A v tom prvom prípade si aspoň viete dávať pozor na jazyk, no v tom druhom nikdy neviete who is hiding in the closet – yet.

Chcete vytiahnuť fyzickú silu žien? Ale prosím vás – Dávid a Goliáš!

Prišiel rad aj na to, či môžu byť baby hlavné postavy a či dokážu utiahnuť tú-ktorú knihu. Niekto asi nečítal Mistborna pozorne, lebo Vin (prvá pomenovaná žena v knihe) je hlavná postava. Dokonca sme sa bavili aj tom, či sú tie-ktoré ženské postavy hlavné. Napríklad, že Hermiona nie je hlavná postava – och, až sa vo mne dvíha žlč (ja, megafanúšik HP, čo má doma 7 rôznych vydaní celej série a plánuje si dokúpiť ďalšie!). Nazvať Hermionu, Rona, Dumbledora, Snapea, Nevilla vedľajšími postavami je urážka a niekto zrejme nečítal HP poriadne a pozorne. Odporúčam rereading, aj spoločný, lebo toto leto som ten svoj pravidelný každoročný ešte nezrealizoval. To isté platí aj o Sanse z Hry o tróny – ona tam nikdy nebola pre potešenie oka. To je postava, ktorá sa najviac vyvíja a mení. To je, prosímpekne, silná ženská postava. Mohla by utiecť, mohla by sa zabiť, ale nie, ona vie, že ešte nastane ten pravý čas pre ňu. Joffrey ju nechá pozerať sa na sťatú hlavu vlastného otca a ona to pre svoju rodinu vydrží. Naozaj odporúčam každému, aby si knihy prečítal. Seriál je masová záležitosť, kniha je klasická fantasy. A GRRM zatiaľ vydal cez 5 000 strán tejto ságy, to by nejaká Daenerys so svojimi troma drakmi neutiahla. A to platí pre každú epickú fantasy ságu.

Čo sa týka žien v Mistbornovi, a čisto mužskej Kelsierovej bandy, podľa mňa sa Sanderson príliš nechal uniesť stredovekým svetom a interpretáciou, ktorú súčasní i minulí historici o stredoveku ponúkajú. Realita stredoveku, ktorá je nám premietaná cez dochované historické pramene, je len mužská, ale to neznamená, že ženy tam boli len na zábavu a sex. Náboženstvo, spoločnosť, z toho plynúca výchova, myslenie spoločnosti… doteraz sme poznačený tým, čo do našich životov vniesla stredoveká cirkev a čo sme potom sami živili až do súčasnosti. (A nehádajte sa so mnou, som vyštudovaný historik – diplomová práca o cirkevných dejinách stredoveku. :) )

Čo dodať na záver – hudba, šport, videohry, literatúra – to všetko sú oblasti rovnako zastúpené mužmi aj ženami. Len preto, že chalani hrajú futbal, a nerobia rytmickú gymnastiku, neznamená, že taký šport neexistuje. Ja hrám na violončelo, chodím na ZUŠ, ¾ deciek sú baby. U nás v cellovej triede sme 4 chalani z 15-20 študentov. Knihy – 90% ženy. Keď nie viac. Videohry, okej… ale kedy chalani (česť výnimkám) štrikovali, alebo vyšívali, alebo nebodaj paličkovali?

Z celého toho elaborátu a diskusie mi bohužiaľ vyplynulo len jedno: Väčšina chlapov –ani tých sčítaných – nepozná veľmi dobre ženy. Len preto, že nemajú rovnaké prejavy sily a moci ako chlapi – prejavy, ktoré sú chlapom blízke a ktoré dokážu interpretovať – to ešte neznamená, že nemajú rovnaké pohnútky. Ženy vedú iné vojny, na iných frontoch, frontoch, ktoré sú im vlastné. A sú oveľa, oveľa svinskejšie ako tie chlapské. Chlap vás zrazí na zem a zabije. Žena… žena vás zrazí na zem, vychutná si porážku a zariadi, aby ste trpeli nadosmrti a ešte aj po nej. Aby ste naveky cítili, že proti nej si sa nemali postaviť.

Jop, chlapi o takých veciach nepíšu, lebo asi o nich nevedia a preto sú ženské hrdinky od chlapov autorov ploché a nerealistické.

A čo ja vlastne viem, veď som len čitateľ, čo hltá jednu knihu za druhou. Neanalyzujem každú jednu vetu, nejdem po jej pôvode a prečo ju ten-ktorý autor presne takto napísal. Len si užívam čítanie. Či muži, či ženy – to je úplne jedno, hlavne nech to lahodí môjmu gustu, lebo s inými knihami naozaj nechcem strácať čas.
Dobrú noc, čitatelia.

Erik

P. S.: Tu nájdete pôvodnú diskusiu. ak netúžite čítať všetkých 49 príspevkov, tak diskusiu najviac posunuli dopredu tie najdlhšie od Luu, Filipa, Simony a mňa :) Stojí to za to aj v plnom znení.

Advertisements

o letnej dovolenke

Dnes som sa v práci opäť raz nezastavil. A keď som vyšiel von z našej príjemnej chladnej kancelárie a chodby – našťastie Božia prozreteľnosť zasiahla a okná máme obrátené na východ… no a keď som opustil to zaprášené a knihami zavalené miesto, kde sa rodia všetky tie úžasné nápady, ako ozvláštniť naše knihy, tak ma ovalilo, až mi vyrazilo dych. Ono, keď niekomu celý deň nad hlavou fičí stropný ventilátor, to je niečo ako osobný černoško, čo máva palmovým listom, a keď potom vyjde von na “čerstvý” vzduch, tak je to naozaj ako lopatou po hlave.

A vtedy mi napadlo, lebo teplo ma už napadlo, že by som vám mohol ozrejmiť, ako to vyzerá v našich kanceláriách a aj v inom knižnom biznise v požehnanom čase letných dovoleniek. V pondelok sa začali letné školské prázdniny, všetci sa prepli do dovolenkového a ničnerobiaceho módu, ešte aj autobusy jazdia dovolenkovo, šoféri majú uvoľnenú náladu. A na mňa čakala na stole kopa roboty.

Prvú vec, čo v takomto čase, a vlastne celé dva mesiace riešime (ja a polka vydavateľstva) je náš jesenný katalóg – a tomuto sa venujú vo väčšine vydavateľstiev. Nuž a s tým súvisí vymýšľanie a prekladanie všemožných anotácií, otravovanie prekladateľov, aby nám s nimi pomohli… Lebo niekedy, ak sme tú knihu nečítali, tak si naozaj ani z prsta nevycucáme, čo nám chce tá americká anotácia povedať. Spolu s týmto súvisí aj revízia celého nasledujúceho vydavateľského polroka. Upratujeme si všetky tituly, rozhadzujeme ich po mesiacoch, aby sme jeden mesiac nevydali tri detektívky, druhý štyri upírske knihy a 20. decembra sedem kuchárskych knižiek na tému Vianočné pečenie :) A poviem vám, raz to prejsť nestačí… 

Myslíte si, že som už skončil? No ešte nie. Lebo v katalógu treba tie knižky aj odprezentovať a tak naháňame grafikov, že kde zaspali s tými návrhmi na obálky, potom sa ich pýtame, či to myslia vážne s tými, ktoré priniesli. Ak máme šťastie, tak ich chytíme v deň, keď odchádzajú na dvojtýždňovú dovolenku:) Ak to šťastie ubziklo, tak už sú na tej trojtýždňovej dovolenke. Čiže aj keď niektoré vydavateľstvá už majú o katalógy postarané, upratujú svoj jesenný program, ako sa len dá.

No a potom sa mi nám redaktorom a editorom kopia na stoloch korektúry. Korektúra to sú vlastne vytlačené stránky knihy v pomere 1:1 presne tak, ako budú vyzerať v samotnej knihe. A ja to musím prečítať a vychytať ešte nejaké chyby a preklepy, ktoré tam ostali po prekladateľoch a redaktoroch. Takže ja som to posledné oko, ktoré to číta a všetky chyby, preklepy, hrubky, vynechané slová a vlastne všetko, čo v tej knihe ostane zle sa sype na moju hlavu… A najhoršie sú na tom tie výčitky… Ach, tu som myslel na kúpanie, keď som čítal túto pasáž… Bože, toto bolo extrémne nudné, si pamätám, a ja som radšej sledoval susedu vešať prádlo – vytiahla z lavóra, trikrát vytriasla, prehodila cez šnúru, dvoma štipcami (vždy rovnakej farby) uchopila… Och, pri tejto pasáži som si dobre schrupol, až mi slinka utiekla a nevrátil sa k nej… Och, ty debil!!!

A že je toho mocne, čo mám teraz na stole. A to všetko preto, lebo na mojom stole sa tie knihy ocitajú šesť až osem týždňov pred vydaním. Čiže ja už som teraz vlastne v septembri… okej, tento víkend ešte v auguste:) Ale budúci týždeň sa už prehupnem do septembra a tak ďalej a tak ďalej. Tá zlá stránka tohto je, že nikdy neviem kde som, čo som, aký je deň a mesiac :) Proste sa mi to všetko mieša a zlieva. Tá dobrá stránka je, že mi koncom októbra padla, lebo decembrové knižky sú už dávno v tlači a ja môžem v podstate oddychovať, nič ma už nesúri a užívam si skutočne krásne adventné obdobie. A tie januárové knihy… to sa nejako vyvŕbi:)

A to by tak už aj stačilo. Ale som sa teda rozpísal o ničom a v tomto teple nám tie mozgy aj tak zapeká a nemá zmysel sa viac trápiť! Ďakujem za prečítanie a nabudúce už o niečom skutočne zaujímavom.

Erik

o knihách, čo nás nebavia

Určite to všetci poznáte: otvoríte knihu, máte obrovské očakávania, a spočiatku to možno aj je dobré ale potom vás to začne nudiť. A vy to buď nedočítate vôbec, alebo len tak nasilu prelistujete.

V mojej práci – neprichádza do úvahy!

A to sa mi prihodilo minulý týždeň. Vlastne to už začalo hneď po Veľkej noci, kedy sa naše vydavateľstvo rozhodlo vydať knihu o najúspešnejšej chlapčenskej kapele súčasnosti. Ale v zrýchlenom procese. Nájsť prekladateľa, čo to rýchlo preloží, redaktorku, čo rýchlo zrediguje a pripraviť seba, nech rýchlo prečítam korektúru.

Och…
Môžem sa pokojne tváriť, že mám univerzálny vkus a všetky knihy, ktoré editorujem, milujem… Ale prosím vás, kto mi to uverí. Všetci máme nejaký vkus, niečo – ak sa už tvárime, že sa nám všetko páči, tak potom niečo – aspoň preferujeme. Niečo si užívame menej a niečo viac. Ako obyčajný čitateľ je to úplne jednoduchý proces a bežne sa mi niečo podobné prihodí (naposledy s Hobitom a Veľkým Gatsbym). Je predo mnou kniha, všetkými chválená a dokonalá. Ja ju začnem čítať a možno sa mi aj páči, ale v polovici sa to zlomí a ja už len tak zo zotrvačnosti (alebo skôr z úcty k veľdielu svetovej literatúry) tú knihu dočítam. Ale úprimne, tie posledné stránky už len skenujem, čítam každý piaty riadok…

V mojej práci? Neexistuje.

Proste to neprichádza do úvahy. Ku každému textu musím pristupovať rovnako zodpovedne. Všímať si tých trilión miliónov vecí, ktoré sa môžu dodrbať. A keď ma pritom ešte ani text nebaví? Totálna pohroma.

Mám na výber? Mám!

Môžem sa ku knihe postaviť dvoma spôsobmi.
1) Môžem knihu nenávidieť, môžem na ňu nadávať. Môžem si pretrpieť každé jedno slovo. A zaručene pritom nespozorujem milión chýb, pretože sa celým svojím rozumom, celým svojím bytím budem sústrediť na to, ako tú knihu nenávidím.
2) Potom tu mám druhú možnosť. Ja ju volám: Úplne sa spustiť :) A prečo nie? Týždeň som fičal na tej skupine, týždeň som počúval ich pesničky, týždeň som si pozeral všetky videá, týždeň som mal opäť dvanásť-trinásť a spomínal som na to, keď sme úpenlivo sedeli pred MTV a čakali, kedy pustia našu vytúženú pesničku od Backstreet Boys či Spice Girls… o YouTube vtedy ešte ani nechyrovali:) A podobne je to aj pri čítaní babskej romantiky – povedzme si pravdu, vôbec ma tie romantické žvásty nezaujímajú. A namiesto toho, aby som nadával, hanobil tú knihu, autorku a všetkých možných, musím sa od seba odosobniť, vžiť sa do niekoho iného a pokúsiť sa pozerať na knihu ako ten či tá, komu je určená. A poviem vám, niekedy je to poriadne ťažké.

Celý čas tu rozprávam a píšem o knihách, čo nás nebavia. Ale, kurnik šopa, rovnaký problém zažívam aj pri knihách, čo ma neuveriteľne bavia. Vtedy totiž hrozí riziko, že ma dej tak strhne, že hltám stránku za stránku. A to nesmiem, to by som nemal… moje oko musí byť vždy pozorné, a aj keď chce ten malý dychtivý čitateľ vo mne prevracať stránky rýchlejšie ako pokladníčka v Tescu pípa tovar na kase… ja proste nemôžem.

A stáva sa to často. Ja už ani neviem, koľkokrát sa mi prihodilo, že som sa musel vrátiť aj o desať strán, lebo ma proste dej pohltil a ja som len čítal a čítal a vôbec som nepracoval. Takže áno, moja práce je hlavne o čítaní, ale o čítaní iného druhu a o čítaní všetkého zaradom, vôbec nie o selektívnom čítaní len toho, čo sa mi páči.

Kedy ste vy naposledy museli pozorne dočítať niečo, čo vás absolútne, ale absolútne nebavilo? A povinné čítanie na škole nerátam :)

 

Erik