návrat strateného editora…

Som späť a žijem!

Keď som sa dnes pozrel na dátum posledného príspevku – 8. september – pretočili sa mi oči šesťkrát doľava a sedemkrát doprava. V mojej hlave deravej som si myslel, že som medzitým, čo to napísal a postol. Čo však vlastne so mnou bolo, kde som teraz a kam sa chystám?

Koniec septembra bol tradične hektický, doklepnutie posledných kníh, ktoré sme chceli stihnúť na Bibliotéku som si okorenil o dvojtýždňový výlet do Nemecka. Od 29. septembra do 13. októbra som sa flákal po Dojčlande a v rámci špeciálneho programu Frankfurtského knižného veľtrhu som s 15 ďalšími vyvolenými “vydavateľmi” cestoval po Nemecku, stretával rôznych nemeckých vydavateľov, pýtal sa ich nemieste otázky (koľko platíte za práva, koľko toho tlačíte, koľko toho predáte a pod.) a spoznával ako to funguje na iných knižných trhoch nielen v Európe, ale i v Ázii a Amerike. Potom sa konal najväčší knižný veľtrh vo Frankfurte, kde som mal dohodnuté nesmierne množstvo schôdzok. Poviem vám, behať medzi halami a so všetkými sa rozprávať len po anglicky, dá poriadne zabrať.

Nuž a keď som sa 14. októbra vrátil po dvoch týždňoch cestovanie, šprechovania a spíkovania k svojmu pracovnému stolu, čakala ma hŕba nevybavených e-mailov a niekoľko korektúr. E-maily pomaly likvidujem a podobne je to aj s korektúrami, takže sa už čoskoro dostanem do starých koľají a tým pádom aj k pravidelnejšiemu blogovaniu :D

Ešte mi ostáva dotiahnuť niekoľko vianočných titulov a potom už hor sa do roku 2014! Minulý týždeň som strávil s Mechanickou princeznou – už mi ostáva len dotiahnuť obálku do zdarného konca –, tento víkend sa pokúsim zistiť kto je mara dyerová?, aby som sa mohol budúci víkend vydať na Riskantnú výpravu s Benediktovou tajomnou spoločnosťou!

Downloads4

Okrem toho sme konečne dostali text tretiehu dielu série Divergencia a s prekladateľkou to teraz čítame ostošesť, aby sme rýchlo vymysleli čo najlepší slovenský názov! S Rezistenciou sme urobili dobrý ťah, tak uvidíme, čo nám ponúkne záhadný Allegiant. Niekde na stole mám dokonca schovaný papierik, že o čom sa chystám písať, len ho akosi minútu pred polnocou nedokážem nájsť :D

Takže do skorého videnia/počutia/čítania!

Erik

o bolesti tabithy suzumy

Ja svoju práce strašne a naozaj milujem. Len niekedy ju nenávidím. Jednou z nevýhod je to, že mnoho rukopisov čítame pod rúškom tajomna ďaleko a dávno pred vydaním. Poviete si: “Ježíš, veď to je super, čítať niečo oveľa skôr ako zvyšok sveta.” Lenže to má aj tienistú stránku. My vydavatelia sme totiž viazaní mlčanlivosťou, dokonca by sme mali zapierať existenciu rukopisu v našich e-mailových schránkach :D

Keď som za pučania jarných kvetov dočítaval posledné stránky Hurtu, myslel som, že ma okamžite roztrhne… Ja som sa o tom potreboval s niekým porozprávať, s niekým to prediskutovať, niekomu sa zdôveriť s tým, že som práve prečítal najlepšiu knihu tohto roka… Nebol však na svete nikto, kto by ma vyslyšal. Ale prežil som to! Takže poďme pekne poporiadku o čom vlastne Hurt je:

Tabitha SuzumaSedemnásťročný Mathéo je presne taký chalan, akým som ja nikdy nebol. Pekný, úspešný, športovo založený, má peknú frajerku a ešte aj prachy. Kniha sa začína ránom po… A od prvej stránky chceme zistiť len jediné: čo sa Mathéovi stalo. Nič iné nás nezaujíma. A tak sa vyberáme na cestu, ktorá k tomu viedla. Spoznávame Mathéovu každodennosť, jeho spolužiakov, frajerku, rodičov i brata. Mathéo športuje – skáče do vody. Mathéo je vo výbere na účasť na olympijských hrách. Mathéo je proste top v tom, čo robí a tak rodičia – hlavne otec – dbajú na to, aby všetko dodržiaval, aby na tom vrchole aj ostal. Mathéovi sa však niečo stalo a on si na to nespomína a tak nám to ani nemôže povedať. Snaží sa však prísť na to, čo to bolo. Čo ho ťaží na duši. Čo sa prihodilo a aj prečo.

Mathéo sa mi dostal pod kožu. Totálne a úplne ako len veľmi málo postáv. Pri Mathéovi som mal prvý raz pocit, že to, čo čítam, sú moje vlastné slová, vlastné myšlienky. Že všetko to, čo sa deje Mathéovi sa deje aj mne. (Aby bolo jasno, mne sa nikdy neprihodilo to, čo Mathéovi.) Neviem, ako to Tabitha Suzuma dokázala, ale ona sa mi dostala pod kožu. Ona ma pochopila, ona zistila ako mi funguje mozog, ako premýšľam, aké mám pohnútky, čo ma v živote trápi a čo ma zaujíma. O čom a ako premýšľam. A to bolo na tom to najlepšie a najúžasnejšie. A pri čítaní posledných slov a stránok som vedel, že toto je najlepšia kniha tohto roka, že sa mi už nič lepšie a dokonalejšie nedostane do rúk.

Tabitha Suzuma si opäť vzala do rúk poriadne ťažkú tému. A miestami som mal pocit, že možno si toho naložila až priveľa. Asi v tretine a v dvoch tretinách knihy som si totiž uvedomil, že sa nudím. Áno – písanie je úžasné a na úplne inej úrovni, ako väčšina toho, čo v súčasnosti chŕlia vydavateľsvá. Ale akosi chýbala akcia, či vlastne nejaké posunutie deja dopredu. No hneď ako mi to napadlo, na ďalšej strane sa niečo udialo. Niečo, pri čom som len pevne zvieral tyčku v trolejbuse a snažil sa nezložiť hneď tam na mieste a nezačať vrieskať na celý svet, že ČO TO, DOPEKLA, STVÁRA??? Toto je však jediné mínus tejto knihy. Teda toto a ešte meno Mathéovej frajerky – Lola – nemôžem si pomôcť, ale vždy som si pod tým predstavil nejakú prostitútku a feťáčku…

Kolegyňa si potom knihu naveľa prečítala a bola z tej témy zhrozená, no nedokázala pochopiť, čo ma na tej knihe fascinuje, prečo som ňou doslova a dopísmena posadnutý, čo ma na nej priťahuje. Nuž… neviem to ani ja sám. Vo Forbiddene sa rozpísala Tabitha Suzuma o inceste, o ktorom sa už mnoho popísalo. Okrem toho sa Tabitha rozhodla pre mužského a babského rozprávača a asi to malo vplyv na to, prečo budú mať baby bližší vzťah k predchádzajúcej knihe. Hurt má len jedného rozprávača. Mathéa, ktorému sa prihodilo niečo strašné a odporné. I tak však nedokážem pomenovať dôvody, prečo sa mi Hurt páčil viac ako Forbidden, viac ako 99 % kníh, ktoré som v poslednej dobe čítal. Môj výtlačok je konečne na ceste ku mne a ja sa už teším na rereading. Po ňom budem možno o kúsok múdrejší.

Čo mi utkvelo v pamäti:
Skoky do vody. Ja si ani neviem predstaviť aké to asi naozaj je, ale po tých opisoch sa do toho chcem pustiť. Chcem zažiť všetko to, čo popisovala Tabitha, všetko to, čo sa Mathéovi premieľalo hlavou. Ja viem, je to šialené, ale dokázala vo mne vzbudiť takéto pocity.
Rozprávanie v tretej osobe. Áno, táto kniha, ktorá je celá o vnútorných pocitoch toho chlapca a o tom, čo sa mu prihodilo a čo pri tom pociťoval je písaná v tretej osobe. Niektorí spisovatelia nedokážu pochopiť svojich hrdinov v prvej osobe a Tabitha sa Mathéovi dokázala dostať pod kožu v tretej osobe. Klobúk dolu.

Pasáž, ktorá ma chytila za srdce:
Ani sa nejdem pokúšať o preklad. Tabitha je proste majsterka a len tak narýchlo niečo preložené by jej nebolo hodné. Tak vám to aspoň opíšem: Je to pasáž, kde Mathéo plače v obývačke, uprostred noci. Po chvíli si uvedomí, že ho pozoruje jeho mladší brat. A ten mu povie, že si všimol, že je Mathéo od toho víkendu smutnejší a smutnejší. A takmer každú noc sa malý braček budil na Mathéove vzlyky z nočných môr, vošiel do jeho izby, nahlas naňho volal, až kým sa neprebral a neposlal ho do postele. A on to nikomu nepovedal, lebo mi mohli mať otázky, na ktoré by Mathéo nechcel odpovedať. Celá tá niekoľko stranová scéna na konci deviatej kapitoly je úchvatná. A tým, že mám mladšieho brata, som to mal celé pred očami. Všetky vzťahy, všetky slová, všetky myšlienky… takto proste funguje môj mozog…

O autorke: 
Tabitha Suzuma je strašne zvláštna osoba, ktorá žije na sociálnych sieťach:) Odporúčam sledovať! Ale buďte pripravení na to, že trpí depresiami, strašne veľa fajčí a trpí úchylkou – chodí si kupovať chľast o druhej ráno v pyžame do Tesca.

Pre koho je Hurt určený:
Ak ste ostali na konci jej predchádzajúcej knihy Forbidden pozerať do blba, buďte pripravený na niečo ešte oveľa horšie! A hlavne to čítajte naraz s niekým ďalším, aby ste sa o tom mohli hneď porozprávať. Lebo to čo sa stalo Mathéovi – a on si chudák nakoniec spomenie –, je… prečítajte si to, prosím.

Ukážky z knihy: (predčíta ich samotná autorka)

Hurt bola pre mňa najlepšia kniha tohto roka. Smelo do toho!

Erik

parížska anna a severozápadna zadie – august v retrospektíve

Môj august sa niesol v znamení dvojíc. Zo všadiaľ na internete na mňa vyskakovali dve otravné reklamy. Jedným bola zbierka vydavateľstva Artfórum na ich septembrovú novinku Atlas zabúdania Petra Krištúfka cez štartovač.sk a druhou bol martinusácky Deň neprečítaných kníh. Neuveriteľne mi obe akcie liezli na nervy, tým ako sa všade pretláčali a doslova ma neustále znásilňovali na webe :) Našťastie je už po oboch – i keď potajme čakám, že artforáci vyrukujú s Atlasom pripomínania a martinusáci s Dňom viackrát prečítaných kníh. 

zadie_smith_kniha_13_artforumMôj čitateľský august sa niesol v znamení dvoch nedočítaných kníh (vidíte tu iróniu?!) Prvou je NW od Zadie Smith. Knihu určite dočítam, len si na ňu musím nájsť čas. Ja ju považujem za skvelú sondu do života dnešnej spoločnosti. Viacerým vadí, že je kniha písaná strašne útržkovito a chaoticky, ale nie sú dnes aj naše životy presne takéto? Nie sme v jednej chvíli na telefóne, v druhej už chatujeme, v tretej sa s niekým bavíme na ulici a zároveň fejsbúkujeme… Uchýlil som sa však k anglickému originálu, lebo slovenský preklad je nečitateľný. Aj keď Artfórum vydalo krásnu knižku, spravili chybu v tom, že ju dali prekladať dvom mladým babám, ktoré ani nežijú na Slovensku. Akosi sa zabúda na to, že prekladatelia musia nielen ovládať cudzí jazyk, ale aj slovenčinu. Zadie Smith je majsterkou slova, je to vypísaná autorka, ktorá premýšľa o každom jednom slove, a to mal spraviť aj prekladateľ – vziať si knihu, prečítať ju a previesť/pretaviť jej jedinečný štýl do slovenčiny. Baby odviedli kus práce, ale je to obyčajný preklad, ktorý originálom nepáchne ani trochu. Škoda… Nehovoriac o tom, že Zadie má aj lepšie knihy a tie by si preklad do slovenčiny zaslúžili oveľa viac.

anna2Druhou knihou, ktorú som dočítal až 1. septembra bola Anna and the French Kiss od Stephanie Perkins. Ja viem, ja viem… kto by čakal, že siahnem po čisto babskej veci, a ešte sa mi k tomu bude aj páčiť. Ale keď mi to už kamošky donekonečna otrieskavali o hlavu, čo iné mi ostávala, len sa im raz podvoliť. Anna bola prekvapujúco ľahká, vtipná, zaujímavá a hlavne si nesypala popol na hlavu za to, aká je sprostá – a vlastne ani veľmi nebola. Bola to príjemná oddychovka, po akej som už dávno nesiahol. A po všetkých tých prešpekulovaných scifáčoch to bolo presne to, čo som potreboval. Ďakujem Sašenka za požičanie kníh!

Toľko v krátkosti o uplynulom mesiaci. Nuž a v septembri sa teším na dve knihy! Na Hurt od Tabithy Suzumy – konečne to vychádza!!! A na novinku More Than This od Patricka Nessa. Obe sú už na ceste ku mne z Bookdepa, čiže budúci víkend mám program jasný.

júl v retrospektíve

Ubehol nám ďalší mesiac, teda už pred dňami chudák dobehol, ale bolo také hnusné sparno, že sa mi veru vôbec nič nechcelo a hlavne mi to vôbec ale vôbec nemyslelo :D Veď viete aj sami, boli sme na tom všetci rovnako.

V auguste som toho prečítal pomerne veľa – aspoň čo sa týka tohtoročného priemeru, s ktorým sa nemám kde a prečo chváliť. Ale viním z toho preklady, ktoré ma oberajú o vzácny čas, ktorý som inak míňal na čítanie. Vždy sa mi však podarí uchvátiť si polhodinku ráno v autobuse do práce a snažím sa ju využiť naplno! A keď hovorím naplno, tak myslím naozaj NAPLNO! Veď uznajte, prečítať 50 strán z knihy v preplnenom autobuse za polhodinu skoro ráno považujem za úspech.

Záznam na celú obrazovku 9.8.2013 193030.bmp
Mesiac júl sa v niesol v znamení dashneriády, ale poďme k tomu, ako Erik prepadol Jamesovi Dashnerovi a Maze Runnerovi. Hore si môžete pozrieť screen z môjho Reading Challengu na GoodReads. Naozaj si takto rýchlo nedokážem spomenúť na nejakú sériu, ktorú by som prečítal tak rýchlo a hneď za sebou, že som sa nedokázal a nechcel nechať vyrušovať žiadnou inou knihou, žiadnym iným príbehom. (Samozrejme sem patrí rereading Harryho Pottera :) ) Prvú knihu série som otvoril 7. júla, poslednú stránku prequelu som otočil 18. júla. Do toho práca, preklad a všetko možné, čo prináša život :) Musím si trochu utriediť myšlienky – áno, ešte vždy sa spamätávam z tohto diela – a potom sa možno odhodlám na nejakú recenziu. Tento dystopický kvartet určite poznáte, alebo ste oň aspoň zakopli, takže viete, že ide o bandu chalanov, ktorý sú zatvorení v Labyrinte. A to je tak všetko, čo vám môžem povedať, aby som vám niečo nevyspoileroval :D Snáď len jedna rada na záver – The Kill Order, ktorý sa všade spomína ako prequel k hlavnej trilógii čítajte až na koniec, inak si pokazíte množstvo WTF-momentov.

9780545027892_p0_v1_s260x420Aj v auguste sa mi podarilo natrafiť na jedno veľké sklamanie. A tým bolo veľdielo Wonderstruck od Briana Selznicka. Wonderstruck je takou zvláštnou knihou – a posledné roky sa jedná o akýsi subžáner detskej literatúry (asi najznámejším parťákom môže byť Wildwood), kde je časť príbehu vyrozprávaná textovo a časť v obrázkoch. Vo Wonderstrucku nás privítajú dva príbehy – jeden vyrozprávaný cez obrázky, druhý cez písmenká a oba sa nakoniec zaujímavo prepoja. Prvý problém som mal so samotnými obrázkami, ktoré mi pripadali obyčajné, ničím nezaujímavé a ako by ich kreslilo obyčajné netalentované decko – naozaj nechápem, ako dokázal autor s týmto dobyť svet. Druhá moja pripomienka je čisto pracovná a možno ju vy ostatní ako bežní čitatelia ani nevnímate ako prekážku. Mal som totiž problém so sadzbou textu – príklad: OB-PK789_wonder_K_20110831153221husto popísaná dvojstrana a potom dvojstrana s dvoma riadkami, lebo autor tam ukončil vetu, i keď šlo len o bodku, nebolo to žiadne logické prerušenie, príbeh obrázkami nijako na text nenadväzoval. A keďže je autor autorom textu i ilustrácií, nechápal som, kde je ten pes zakopaný, prečo to nemohol skončiť skôr, aby to pekne vyzeralo. (Knihu som nechal pre istotu v práci na poličke, ale určite v pondelok odfotím jeden príklad a priložím ho!) A do tretice – to ukončenie. Len málokedy sa mi nepáči, ako je detský príbeh ukončený, väčšinou ide o krásne príbehy o priateľstve a rodine, dobro vždy víťazí nad zlom… ale toto mi jednoducho pripadalo nudné a nezaujímavé.

To boli v krátkosti moje vzlety a pády mesiaca júl. A ako ste na tom boli vy, niečo vás príjemne prekvapilo, či šokovalo? Určite si však užívate letné prázdniny… ó, ako vám len závidím :D

Erik

ako mi odišiel mozog na dovolenku

Alebo o tom, ako mi to vôbec nemyslí :D Je leto, je teplo, všetkým sa nám paria kečky, ledva dýchame, ledva prežívame, a v týchto betónových džungliach to teda nemáme vôbec ľahké. To boli časy, keď som si užíval letné prázdniny zo školy. A teraz v práci… musíme už všetci zarezávať – aspoň keby sme mali nejakú celozávodnú dovolenku, alebo čo tak poobednú siestu, ktorá by v našich končinách začínala o desiatej ráno o končila o štvrtej-piatej poobede?

Ja sa už dva týždne trápim s jednou korektúrou, a moja veľmi dobrá kamarátka sa ma snaží presvedčiť, že je to tak kvôli kvalite, resp. nekvalite knihy a že to teplo s tým nič, ale absolútne nič nemá :) Nebudem tu chodiť okolo horúcej kaše a rovno vám poviem, že ide o novú Alyson Noëlovú. Lenže čítala ju aj ona, môžem sa s ňou o tom hádať? Nebudem jej brať jej názor, lebo mne sa to btw. v angličtine páčilo viac ako jej séria Nesmrteľní. Ale ako som tak dnes kráčal do obchodu, po ďalšiu dávka nejakého ovocia, čo by ma ovlažilo… tamtadadá… ja som si spomenul. Presne pred rokom som sa totiž tiež trápil s inou korektúrou – to boli Temné diery od Carrie Ryan. Čítal som ju úmorných 22 dní. Och, Bože, keď to číslo vidím čierne na bielom, až sa mi pretočili očné buľvy… Keď sa to kolegyňa dozvie, asi ma prerazí :D

Nuž ale história sa opakuje. Och… práve som prebrúzdal svoje GoodReads konto, a zistil, že aj v roku 2011 som sa v auguste trápil s jednou korektúrou takto strašne dlho! Aby ste vedeli, bežný čas na korektúru (teda čítanie už hotového prekladu, ktorý je zalomený do stavu ako bude v knihe) je tak 100 strán na jeden deň. Moja doterajšia bilancia znie: 8 strán na deň. (Ja tu nie som, ja sa práve zahrabávam niekde hlboko pod čiernu zem, aby ma nikto nevidel, nikto o mne nepočul!)

cropped-Slide21

A takto som dnes zistil a čestne sa vám priznával, že istá časť môjho mozgu sa zobrala a proste odišla na dovolenku! Milé od nej/neho (časti mozgu/celého mozgu) – mohli mi to aspoň oznámiť… už keď tam spolu na mňa túto búdu našili.

Zvláštne však je, že len jedna pracovná časť môjho mozgu odišla na prázdniny. Čítať čítam úplne normálne, dokonca aj prekladám a ide mi to celkom dobre, ale aby som sa pustil do čítanie korektúry, nuž…. ehm… nechce sa mi!!! :D A hlavne mi tie slová vôbec ale vôbec nejdú do hlavy… Ale pri lustrovaní svojho goodreadsu som prišiel na ďalšiu zaujímavosť. A to že som toto – pre mňa – kritické obdobie roka preklenul s obľúbenými knihami. Minulý rok to bol Harry Potter maratón a rok predtým šesťdielna séria Siedma veža od Gartha Nixa.

$(KGrHqVHJBME9reu+sMiBPj!bKUmtg~~60_35   513ZIIjHlHL

A teraz tá dilema… vykašľať sa na všetko, vziať si dovolenku a vycapiť sa niekde na slnko a čítať to čo mám rád, až kým sa mi nebude z kečky pariť, alebo sa mám pokúsiť pracovať :D Prosím povedzte mi, že ani vám sa v lete nič nechce.

Toľko moje priznanie pri príležitostí narodenín Harryho Pottera a toho, že sa dnes prehupneme do druhej polovice letných prázdnin!

Veľa slnka, veľa vody, dobré oči a ešte lepšie knihy, v ktorých sa stránky obracajú samé od seba!

Erik

o enderovej hre

Prechádzam takým chlapčensko-dobrodružným obdobím. V skratke to znamená asi toľko, že pokiaľ nemusím inak, tak som až po uši zahĺbený v nejakej silne dobrodružnej knihe, ktorú vždy trochu obmedzene deklarujeme ako chalanskú vec. Nechápem prečo, veď aj baby by mali siahnuť po týchto skvelých knihách.

Prvou knihou, po ktorej som chmatol v tomto svojom delírium bola Enderova hra od Orsona Scotta Carda. Že ste o nej už čo to počuli? No patrilo by sa:) Na jeseň príde do kín filmové spracovanie a ja sa modlím, modlím, modlím, aby to bolo úžasné a skvelé. Prosím, prosím, prosím! A okrem toho táto kniha vyšla prvýkrát v roku 1985! Je to pre mňa úplne nepredstaviteľné, že ma dokázala očariť a úplne pohltiť kniha, ktorá ma 28 rokov. Nepredstaviteľné…

Enderova hra – filmová obálkaPoďme však pekne po poriadku: O čom vlastne Enderova hra je?
Ender je šesťročný chalanisko, žije na Zemi a je tretie dieťa svojich rodičov. Prečo to spomínam? Lebo každý pár na Zemi má zo zákona povolené mať len dve deti. Na to tretie treba špeciálne povolenie a aby ho Enderovi rodičia dostali, museli prejsť zložitými genetickými a všemožnými inými testami. Povolenie dostali, ale len preto, lebo armáda mala s Enderom veľké plány, VEĽKÉ PLÁNY…

Zem je v nejakej vzdialenej budúcnosti a spamätáva po ťažkej vojne s úplne cudzou rasou Buggers – čiže nejakými Hmyzovcami, ktorý sa až náramne podobajú na mravcov, alebo niečo podobné a dokonca tak aj fungujú. Prvé dva strety s Hmyzovcami ľudská rasa prehrala, v druhej vojne sme boli dokonca takmer vyhubení, a teraz sa pripravujeme na Tretiu vojnu, ktorú musíme za všetkých okolností vyhrať.

A tu sa dostáva na scénu Ender. Toho si totiž armáda vybrala, aby velil našej flotile. Má totiž všetky predpoklady na to, aby sa stal vodcom, ktorého potrebujeme. A keďže má len šesť rokov, treba ho čo najrýchlejšie a najsvižnejšie vycvičiť, lebo Hmyzovci určite na nič nečakajú.

Tu končím s popisom deja, lebo sa nechcem zamotať do komplikovaných zákutí tejto knižky, do Enderových zážitkov na Battle School. Tie by ste si určite mali prečítať samy!

Enderova hra sa mi veľmi páčila, a určite patrila medzi jednu z tých najlepších kníh, ktoré som tento rok prečítal. Môže za to vďačiť svižnému deju, skvelej akcii, ktorá je úžasne popísaná, atraktívnemu prostrediu, v ktorom sa dohráva (ak mám pravdu povedať, hneď by som s Enderom menil, aj keď by som určite nevydržal tak dlho ako on :D ). Mám voči knihe jedinú výtku – zo začiatku som mal veľký problém s tým, že Ender má len šesť rokov. Zdalo sa mi ťažko uveriteľné, že by šesťročné dieťa to všetko dokázalo, zvlášť, keď mám okolo seba šesťročné deti a vidím, okolo čoho sa točí ich život… Na druhej strane som si neustále pripomínal, že sú teda niekoľko sto rokov za nami, a určite sú deti vyspelejšie a možno sa im chúďatkam babrali ešte aj mozgami, aby dospeli rýchlejšie. No i tak som s tým mal veľký problém.

Úvodná pasáž: 
“Pozeral som sa na svet jeho očami, počúval som všetkých jeho ušami a, vravím ti, on je ten pravý. Alebo má k nemu tak blízko, ako sa nám to teraz podarí.” 
“To si povedal aj o jeho bratovi.”
“Výsledky testov jeho brata boli nepredvídateľné. Z iných dôvodov. Nemalo to nič spoločné s jeho zručnosťami.”
“A to isté s jeho sestrou. Vieš, že už vzniesli pochybnosti aj o ňom. Je príliš tvárny. Je úplne schopný poddať sa vôli niekoho iného.” 
“Nie, ak je ten niekto náš nepriateľ.” 
“Tak čo potom urobíme? Obklopíme ho nepriateľmi po celý čas, čo bude u nás?”
“Ak budeme musieť.”

Veta, čo mi utkvela v pamäti: 
Brána nepriateľa je vždy dole.

Komu by sa kniha mohla páčiť:
Určite ju odporúčam všetkým fanúšikom sci-fi literatúry, ako inak. Takisto mám pocit, že v Amerike sa už okolo tejto knihy vybudoval akýsi kult – ale na druhej strane, okolo ktorej dobrej knihy sa tam niečo podobné nedeje :)  Mňa kniha bavila hlavne preto, že to bola jedna akcia za druhou,
s úžasným a trochu prekvapivým i nie celkom predvídateľným záverom. Pri čítaní knihy som sa cítil ako dvanásťročný chalan, ktorý práve objavil knihu, ktorá ho úplne pohltila. A myslím, že by to malo byť povinné čítanie pre posledné ročníky na základke, naozaj je to tak skvelé. Okrem toho knihou nepohrdnú ani staršie ročníky, pretože pod hlavným príbehom sa toho skrýva ešte oveľa viac.

Pokračovania?
A tu je pes zakopaný. Enderova hra patrí do série zvanej Enderova sága. O prvej knihe sme si povedali vyššie. Ďalšie knihy v sérii sa volajú Speaker for the Dead, Xenocide, Children of the Mind (v češtine: Mluvčí za mrtvé, Xenocida, Děti ducha). Tieto tri knihy tvoria uzavretú trilógiu a odohrávajú sa strašne veľa rokov po Enderovej hre. Ja som začal čítať Speaker for the Dead, ale vôbec ma to nebavilo, pretože som očakával podobnú sci-fi hravosť, aká ma úplne pripútala k stránkam Enderovej hry. Speaker or the Dead je naproti tomu už seriózna sci-fi literatúra pre dospelých.
Lenže Orson Scott Card neskončil s Enderovým vesmírom len v tejto tetralógii. Napísal totiž mimo iné aj Shadow Saga – Stínové série, ktorej knihy sa odohrávajú buď priamo počas Enderovej hry, alebo krátko po nej. Ja som sa teraz – teda keď sa mi trochu uvoľní program – rozhodol pustiť do týchto  kníh. Uvidíme, aké ovocie to prinesie. Ak si chcete pozrieť, čo všetko Orson Scott Card o Enderovi napísal, a v akom poradí a čase sa knihy v tomto vesmíre odohrávajú, odporúčam vám pozrieť sa na túto stránku na wikipédii venovanú Enderovej ságe. (Rozkliknite si aj Chronology Chart :) )

Čo dodať na záver? Snáď len toľko, že odkedy som knihu pred mesiacom a pol dočítal, neustále sa k nej vraciam a vravím, bože, toto, čo čítam je skvelé, ale Ender bol o toľko lepší. A určite nebude trvať dlho, kým si dám jeden rýchly rereading. Snáď som vás dostatočne navnadil. Toto určite stojí za prečítanie!

Erik

o zmene prekladateľky

Už dva mesiace riešim jednu veľkú dilemu. Ide o vynútenú zmenu prekladateľky v jednej zo sérií, ktorú si čitatelia obľúbili aj vďaka úžasnému prekladu. Áno, áno, ide o skvelú Upírsku akadémiu, pri ktorej som, bohužiaľ, nútený vymeniť prekladateľku. Bože, práve som si po sebe prečítal tieto prvé tri  vety a znie to ako nekrológ, či pohrebný príhovor.

Takže poďme rovno na vec a povedzme si, čo sa deje, ako som o tom premýšľal a čo ma – a nielen mňa, ale celý náš editorsko-redaktorký tím – viedlo k rozhodnutiu, ku ktorému sme nakoniec dospeli.

Všetci prekladatelia sú len ľudia. To je základná vec, ktorú si musíme uvedomiť a na ktorú čitatelia tak radi zabúdajú. V zahraničí, čo v zahraničí, už v susednom Česku je väčšina prekladateľov “zamestnaná ako prekladatelia na plný úväzok”. Dal som väčšinu predchádzajúcej vety do úvodzoviek, lebo to nie je zamestnanie, ako ho bežne chápeme. Prekladatelia nie sú zamestanci žiadneho vydavateľstva – niektorí pracujú pre prekladateľské agentúry, ale pre ne neprekladujú knihy, len zmluvy a podobné veci. Prekladatelia si musia robotu zháňať, naháňať preklady a otravovať vydavateľstvá. Na Slovensku to tak bohužiaľ nie je. Áno, je aj u nás zopár vyvolených, ktorý už túto prácu vykonávajú niekoľko rokov a majú vybudovanú reputáciu, ktorá im zabezpečuje pravidelný prísun prekladov… ale väčšina z nich sú obyčajní ľudia, čo trávia dni v nejakej kancelárii, prípadne učia decká v škole a po večeroch a po víkendoch sa venujú tým našim knižkám. Niekedy by ste sa čudovali, čím všetkým sa vaši prekladatelia živia :) (Asi nemusím spomínať, že v našich končinách sú preklady zaplatené slabo na množstvo práce, ktorú do nej ten-ktorý prekladateľ vloží. A maximálny výkon, ktorý dokáže prekladateľ podať je preklad 300 stranovej ľahšej knihy – po jazykovej stránke, nie obsahovej – za jeden kalendárny mesiac.)

No a pani prekladateľka, ktorá ma na rováši Upírsku akadémiu patrí presne medzi týchto ľudí, čo prekladajú po večeroch a po víkendoch. A ešte k tomu žije v Amerike a má troch synov vo veku Middle Grade. Čiže jej to dá všetko poriadne zabrať.

Ja som už začal niečo tušiť, keď meškala s odovzdaním Mrazivého bozku mesiac a pol. To v podstate nie je žiadna katastrofa, lebo také meškanie je úplne v pohode a ja s tým v podstate pri vypočítavaní harmonogramu aj rátam. No lenže, keď odovzdala preklad UA2, dohodli sme si harmonogram na preklad Kto je Mara Dyerová? Bože, viete, ako si to vyčítam doteraz? Opýtala sa ma, Erik, čo chceš skôr? Maru alebo akadémiu? A ja som v dobrej viere a v dobrej vôli povedal, že Maru… Lebo sme ju tak dlho odkladali (teraz myslím jednotku) a chcel som, aby sme s dvojkou prišli pekne krásne po polroku… Bože, trhám si kvôli tomu vlasy!

Preklad Mary 2 mešká už dva mesiace a prekladateľka ho odovzdá tak o dva týždne. V poslednom e-maile hlásila, že práve doprekladala poslednú stranu. Už to len po sebe prečíta a pošle mi to. A nakoniec dodala, že sú tri hodiny ráno a mala by ísť už spať, aby ráno vypravila decká do školy.

Keď som nad tým začal zamýšľať, hlavou sa premieľalo všeličo možné:
Čo s Upírskou akadémiou?
Čo s upírmi – čo s Rose, Dimitrim a Lissou? Kým dvojka mala v origináli 320 strán, trojka ich má 445 strán. A keď som sa na veci pozrel reálne – aj s prekladateľkou na druhej strane telefónnej linky – preklad by mohol byť reálne hotový najskôr ku koncu roka. Najskôr… oveľa reálnejšie by to však bolo vo februári. Plus treba prirátať minimálne 4 mesiace na redigovanie, sadzbu, korektúry a tlač a len tak sa zaprášilo a vydanie Tieňom pobozkanej sa razom ocitlo v júni 2014. Kurnik, veď to je rok po tom, čo vyšla dvojka!!! Znel mi okamžite v hlave alarm!

Čo s filmom?
A ešte musím brať do úvahy takú drobnosť, akou je film, ktorý – našťastie! – príde do našich kín, a ja dúfam a verím, že nám pomôže a prispeje k tomu, aby sme s touto sériou pokračovali, lebo naozaj je každý jeden diel lepší a premyslenejší a jednotlivé kúsky skladačky do seba postupne zapadajú. 

Ako neodradiť prekladateľku? 
A to je ďalšia vec, ktorá ma mátala dlho do noci. Baví to tú babu ešte? Má vôbec z toho prekladu ešte radosť, keď ju vždy naháňam, a ona je kvôli tej knihe hore do noci? Ja totiž nechcem, aby sa jej to zhnusilo, a aby tak začala klesať kvalita jej práce. Podľa mňa osobne prekladá úžasne, Hollého cenu určite nevyhrá, ale myslím si, že používa jazyk, ktorý je neuveriteľne blízky tínedžerom i netínedžerom a pri tom je svieži a naozaj sa suprovo číta.

Kam som tým chcel vlastne dôjsť? O čom sa na začiatku točil?

Aha, už som si spomenul. Toto všetko sa mi premieľalo dva mesiace hlavou, dva mesiace intenzívnych rozhovorov s kolegami i s redaktorkou aj s prekladateľkou. Ono to nie je len také jednoduché rozhodnutie, že sme si ráno povedali: “Tak a teraz idem nasrať všetkých čitateľov a vymením tutok prekladateľku, lebo toho mám dnes po krk.”  Premýšľal som o tom strašne dlho a strašne intenzívne. Bohužiaľ však na mňa tlačí film, kvôli ktorému musíme priniesť na pult ďalší diel… čo musíme, ja jednoducho chcem prísť na pult s ďalšou knihou, keď môžem.

Aj keď tuším a viem, že Upírska akadémia tým trochu utrpí, lebo to pri zmene vždy, ale bohužiaľ nemám inú možnosť… Na druhej strane ma však teší skutočnosť, že takto dovolím prekladateľke oddýchnuť si, zregenerovať sily a keď nadíde ten správny čas, vrátiť sa s plnou silou do nového prekladu, pretože ja si chcem od nej ešte niečo prečítať!!! Ja sa jej odmietam vzdať :)

Myslíte si, že som už skončil? Druhá ťažká úloha bola nájsť vhodnú prekladateľku, ktorá by s UA vedela a dokázala pokračovať a neuškodila by jej, práve naopak, pridala jej novú šťavu, nový dych, možno aby znel jazyk trochu literárnejšie a nie až tak surovo. (Naozaj myslím len trochu, nebojte sa, nezadal som prekladu nikomu, kto vyznáva desatoro Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Ale ešte aj po našich zásahoch ostali v UA kde-tu vety, ktoré proste škrípu a mohli by byť krajšie naformulované.)

Výber to nebol absolútne ľahký, prechádzal som našimi knihami a premýšľal a zamýšľal sa, či existuje niekto, kto by dokázal prebrať jej štafetu. Niekoho som objavil a dúfam, že to bola správna voľba. Určite budem na jeseň venovať UA oveľa viac času ako inej knihe, ale verím, že to bude stáť za to! Ono sa to totiž musí podariť. A takýmto spôsobom vydáme trojku presne k filmu, čo ma teší najviac :)

Snáď som vás príliš neunudil a aspoň trochu vám ozrejmil, aké ťažké rozhodovanie mám za sebou. A len dúfam, že ma potom vo februári neukameňujete.

Erik

o letnej dovolenke

Dnes som sa v práci opäť raz nezastavil. A keď som vyšiel von z našej príjemnej chladnej kancelárie a chodby – našťastie Božia prozreteľnosť zasiahla a okná máme obrátené na východ… no a keď som opustil to zaprášené a knihami zavalené miesto, kde sa rodia všetky tie úžasné nápady, ako ozvláštniť naše knihy, tak ma ovalilo, až mi vyrazilo dych. Ono, keď niekomu celý deň nad hlavou fičí stropný ventilátor, to je niečo ako osobný černoško, čo máva palmovým listom, a keď potom vyjde von na “čerstvý” vzduch, tak je to naozaj ako lopatou po hlave.

A vtedy mi napadlo, lebo teplo ma už napadlo, že by som vám mohol ozrejmiť, ako to vyzerá v našich kanceláriách a aj v inom knižnom biznise v požehnanom čase letných dovoleniek. V pondelok sa začali letné školské prázdniny, všetci sa prepli do dovolenkového a ničnerobiaceho módu, ešte aj autobusy jazdia dovolenkovo, šoféri majú uvoľnenú náladu. A na mňa čakala na stole kopa roboty.

Prvú vec, čo v takomto čase, a vlastne celé dva mesiace riešime (ja a polka vydavateľstva) je náš jesenný katalóg – a tomuto sa venujú vo väčšine vydavateľstiev. Nuž a s tým súvisí vymýšľanie a prekladanie všemožných anotácií, otravovanie prekladateľov, aby nám s nimi pomohli… Lebo niekedy, ak sme tú knihu nečítali, tak si naozaj ani z prsta nevycucáme, čo nám chce tá americká anotácia povedať. Spolu s týmto súvisí aj revízia celého nasledujúceho vydavateľského polroka. Upratujeme si všetky tituly, rozhadzujeme ich po mesiacoch, aby sme jeden mesiac nevydali tri detektívky, druhý štyri upírske knihy a 20. decembra sedem kuchárskych knižiek na tému Vianočné pečenie :) A poviem vám, raz to prejsť nestačí… 

Myslíte si, že som už skončil? No ešte nie. Lebo v katalógu treba tie knižky aj odprezentovať a tak naháňame grafikov, že kde zaspali s tými návrhmi na obálky, potom sa ich pýtame, či to myslia vážne s tými, ktoré priniesli. Ak máme šťastie, tak ich chytíme v deň, keď odchádzajú na dvojtýždňovú dovolenku:) Ak to šťastie ubziklo, tak už sú na tej trojtýždňovej dovolenke. Čiže aj keď niektoré vydavateľstvá už majú o katalógy postarané, upratujú svoj jesenný program, ako sa len dá.

No a potom sa mi nám redaktorom a editorom kopia na stoloch korektúry. Korektúra to sú vlastne vytlačené stránky knihy v pomere 1:1 presne tak, ako budú vyzerať v samotnej knihe. A ja to musím prečítať a vychytať ešte nejaké chyby a preklepy, ktoré tam ostali po prekladateľoch a redaktoroch. Takže ja som to posledné oko, ktoré to číta a všetky chyby, preklepy, hrubky, vynechané slová a vlastne všetko, čo v tej knihe ostane zle sa sype na moju hlavu… A najhoršie sú na tom tie výčitky… Ach, tu som myslel na kúpanie, keď som čítal túto pasáž… Bože, toto bolo extrémne nudné, si pamätám, a ja som radšej sledoval susedu vešať prádlo – vytiahla z lavóra, trikrát vytriasla, prehodila cez šnúru, dvoma štipcami (vždy rovnakej farby) uchopila… Och, pri tejto pasáži som si dobre schrupol, až mi slinka utiekla a nevrátil sa k nej… Och, ty debil!!!

A že je toho mocne, čo mám teraz na stole. A to všetko preto, lebo na mojom stole sa tie knihy ocitajú šesť až osem týždňov pred vydaním. Čiže ja už som teraz vlastne v septembri… okej, tento víkend ešte v auguste:) Ale budúci týždeň sa už prehupnem do septembra a tak ďalej a tak ďalej. Tá zlá stránka tohto je, že nikdy neviem kde som, čo som, aký je deň a mesiac :) Proste sa mi to všetko mieša a zlieva. Tá dobrá stránka je, že mi koncom októbra padla, lebo decembrové knižky sú už dávno v tlači a ja môžem v podstate oddychovať, nič ma už nesúri a užívam si skutočne krásne adventné obdobie. A tie januárové knihy… to sa nejako vyvŕbi:)

A to by tak už aj stačilo. Ale som sa teda rozpísal o ničom a v tomto teple nám tie mozgy aj tak zapeká a nemá zmysel sa viac trápiť! Ďakujem za prečítanie a nabudúce už o niečom skutočne zaujímavom.

Erik

jún v retrospektíve

Rozhodol som sa, že namiesto rôzneho vymenúvania všetkého, čo som za minulý mesiac prečítal, dostal, kúpil, či nebodaj vyrobil a preložil, si vždy vyberiem len dve knihy. Jedna by mala prekvapiť, očariť, obalamutiť či zaujať. Tá druhá zasa sklamať, znechutiť, odradiť či totálne ma zničiť. Nemusí ísť nutne o päť a jednohviezdičkové knihy, ale pôjde o knihy, ktoré ma niečím prekvapili, či znechutili. A, samozrejme, veľká vďaka za goodreads, ktorý má o tomto všetko perfektný prehľad:)

Ender´s Game
Ender´s Game

Zhodou náhod sú júnové knihy práve jedno a päťhviezdičkové. Od Enderovej hry som naozaj nič neočakával. V podstate som do čítania šiel úplne naslepo. Veď úprimne, čo sa dá čakať od detského scifáču z polovice osemdesiatych rokov? No nič moc, že? Bolo to však úplne inak – a o tom ma už čiastočne presvedčil a aj navnadil trailer k pripravovanému filmu. Ostal som z tejto knihy úplne mimo. Keď sa trochu spamätám, určite spíšem niekoľko slov, lebo Enderova hra od Orsona Scotta Carda si to zaslúži. Možno len tak na navnadenie – bolo naozaj zaujímavé sledovať v tejto knihe aj samotného autora, nielen príbeh. Neviem, či ste zachytili tie rôzne správy, čo všetko anti Orson Scott Card je… Najposlednejšia správa prišla z komixového tábora, kde DC Comics najali OSC, aby pre nich písal. A to sa stálo práve v čase, keď nás dlhé mesiace naťahovali, ktorá známa komixová postava dostane facelift skrze homosexualitu. Už v Enderovi je veľmi silno cítiť, aký anti OSC je. Zaujímavé však bolo aj zistenie, že je trochu viac antifeministický… To som naozaj nečakal a ostal som z toho trochu viac v šoku.

Prechádzka
Prechádzka

Walserovu prechádzku sme čítali na našom bookclube. Vyberáme tam knihy rôznych žánrov a rôzneho zamerania. Toto mala byť taká krátka oddychovka pred veľkou letnou bichľou. Oddychovka to skutočne aj bola, keďže som ju prečítal za dve cesty autobusom do práce. Ale to je tak asi všetko, čo sa o knihe dá povedať. Mne osobne prišla strašne nudná. Okej, okej, máte pravdu, napísal tú knihu na začiatku 20. storočia. Ale i tak… zabilo by ho, keby tam bolo trochu šťavy? V mnohom mi to pripomínalo blogy grafomanov, ktorý popisujú každý jeden moment vo svojom živote kvetnatými vetami. Áno, možno sa tak naozaj aj rozprávalo kedysi dávno-pradávno, ale aj tak… Nemala by byť literatúra, teda aspoň od tejto som to očakával, nadčasová? Táto kniha mi naozaj nič nedala a ja som pri nej trpel. Ďalším negatívnym bodom bol prekladateľ, Mišo Hvorecký, ktorého som za každým slovom strašne cítil. Nuž a v mnohých vetách som sa zarazil a musel som sa zamyslieť, či my takto tú vetu naozaj po slovensky povieme. A ak mám pravdu povedať, väčšinou nie, nehovoriac o nemeckom slovoslede.

Tak toľko toho bolo za jún. Ďakujem, že ste to dočítali až sem, a stretneme sa o mesiac. Snáď si ma v júli nájdu zaujímavejšie knihy.

Erik

o knihách, čo nás nebavia

Určite to všetci poznáte: otvoríte knihu, máte obrovské očakávania, a spočiatku to možno aj je dobré ale potom vás to začne nudiť. A vy to buď nedočítate vôbec, alebo len tak nasilu prelistujete.

V mojej práci – neprichádza do úvahy!

A to sa mi prihodilo minulý týždeň. Vlastne to už začalo hneď po Veľkej noci, kedy sa naše vydavateľstvo rozhodlo vydať knihu o najúspešnejšej chlapčenskej kapele súčasnosti. Ale v zrýchlenom procese. Nájsť prekladateľa, čo to rýchlo preloží, redaktorku, čo rýchlo zrediguje a pripraviť seba, nech rýchlo prečítam korektúru.

Och…
Môžem sa pokojne tváriť, že mám univerzálny vkus a všetky knihy, ktoré editorujem, milujem… Ale prosím vás, kto mi to uverí. Všetci máme nejaký vkus, niečo – ak sa už tvárime, že sa nám všetko páči, tak potom niečo – aspoň preferujeme. Niečo si užívame menej a niečo viac. Ako obyčajný čitateľ je to úplne jednoduchý proces a bežne sa mi niečo podobné prihodí (naposledy s Hobitom a Veľkým Gatsbym). Je predo mnou kniha, všetkými chválená a dokonalá. Ja ju začnem čítať a možno sa mi aj páči, ale v polovici sa to zlomí a ja už len tak zo zotrvačnosti (alebo skôr z úcty k veľdielu svetovej literatúry) tú knihu dočítam. Ale úprimne, tie posledné stránky už len skenujem, čítam každý piaty riadok…

V mojej práci? Neexistuje.

Proste to neprichádza do úvahy. Ku každému textu musím pristupovať rovnako zodpovedne. Všímať si tých trilión miliónov vecí, ktoré sa môžu dodrbať. A keď ma pritom ešte ani text nebaví? Totálna pohroma.

Mám na výber? Mám!

Môžem sa ku knihe postaviť dvoma spôsobmi.
1) Môžem knihu nenávidieť, môžem na ňu nadávať. Môžem si pretrpieť každé jedno slovo. A zaručene pritom nespozorujem milión chýb, pretože sa celým svojím rozumom, celým svojím bytím budem sústrediť na to, ako tú knihu nenávidím.
2) Potom tu mám druhú možnosť. Ja ju volám: Úplne sa spustiť :) A prečo nie? Týždeň som fičal na tej skupine, týždeň som počúval ich pesničky, týždeň som si pozeral všetky videá, týždeň som mal opäť dvanásť-trinásť a spomínal som na to, keď sme úpenlivo sedeli pred MTV a čakali, kedy pustia našu vytúženú pesničku od Backstreet Boys či Spice Girls… o YouTube vtedy ešte ani nechyrovali:) A podobne je to aj pri čítaní babskej romantiky – povedzme si pravdu, vôbec ma tie romantické žvásty nezaujímajú. A namiesto toho, aby som nadával, hanobil tú knihu, autorku a všetkých možných, musím sa od seba odosobniť, vžiť sa do niekoho iného a pokúsiť sa pozerať na knihu ako ten či tá, komu je určená. A poviem vám, niekedy je to poriadne ťažké.

Celý čas tu rozprávam a píšem o knihách, čo nás nebavia. Ale, kurnik šopa, rovnaký problém zažívam aj pri knihách, čo ma neuveriteľne bavia. Vtedy totiž hrozí riziko, že ma dej tak strhne, že hltám stránku za stránku. A to nesmiem, to by som nemal… moje oko musí byť vždy pozorné, a aj keď chce ten malý dychtivý čitateľ vo mne prevracať stránky rýchlejšie ako pokladníčka v Tescu pípa tovar na kase… ja proste nemôžem.

A stáva sa to často. Ja už ani neviem, koľkokrát sa mi prihodilo, že som sa musel vrátiť aj o desať strán, lebo ma proste dej pohltil a ja som len čítal a čítal a vôbec som nepracoval. Takže áno, moja práce je hlavne o čítaní, ale o čítaní iného druhu a o čítaní všetkého zaradom, vôbec nie o selektívnom čítaní len toho, čo sa mi páči.

Kedy ste vy naposledy museli pozorne dočítať niečo, čo vás absolútne, ale absolútne nebavilo? A povinné čítanie na škole nerátam :)

 

Erik