to naj z roku 2013

Koniec roka je za nami, a tak som aj ja zosumarizoval, čo som za tých posledných dvanásť mesiacov prečítal. Tento prehľad – End of Year Survey – som si požičal od The Perpetual Page-Turner.
Takže tu je to moje naj z roku 2013!

best-books-2013

1. Najlepšia kniha, akú si prečítal v roku 2013: 

Contemporary YA: Jednoznačne a na plnej čiare víťazí Hurt od Tabithy Suzumy.
Dystópia/Post-apo: Asi to mnohých prekvapí, ale v tejto kategórii som vybral Experiment / Allegiant. Aj keď si odo mňa kniha nevyslúžila plný počet hviezdičiek, tak Veronica Roth ukázala, že ako spisovateľka dosť pokročila.
Historické: Hmmm… ako si na tento žáner nevzišlo…
Paranormal: Viróza od Brendana Reichsa, pretože má úplne špecifický štýl písania a naozaj sa veľmi teším na pokračovanie.
Sci-fi: Prečítal som ju dvakrát – Enderovu hru od Orsona Scotta Carda – to asi hovorí za všetko.
Fantasy: Prvý diel série Mistborn od Brandona Sandersona!

1

2. Kniha, na ktorú sa všetci tešili, všetci z nej boli nadšení, ale ty si z nej bol sklamaný:

Tak v tejto kategórii mám jednoznačného víťaza – Piatu vlnu od Ricka Yanceyho. Podrobnejšie vysvetlenie som podal vo svojej recenzii :)

piata vlna

3. Najprekvapivejšia kniha roku 2013 (v dobrom slova zmysle):

James Dawson a Being a Boy – netušil som, že kniha o dospievaní môže byť taká vtipná.

being a boy

4. Kniha, ktorú si prečítal v roku 2013 a najviac ju v roku 2013 odporúčal:

Tak tu len jednu nedokážem vybrať :) Takže v roku 2013 som najviac odporúčal Hurt od Tabithy Suzumy, Enderovu hru Orsona Scotta Carda a Mistborn: Finální říše od Brandona Sandersona.

4

5. Najlepšia séria, akú si objavil v roku 2013:

Hmmm… objavil v roku, ja chcem prečítal v roku 2013. Najlepšia séria objavená v roku 2013 je trinástológia s troma názvami The Last Apprentice, Wardstone Chronicles či Spook od Josepha Delaneyho. Prečítal som 3,5 knihy za 3,5 dňa. Najlepšia prečítaná séria v roku 2013 je jednoznačne The Keys to the Kingdom od Gartha Nixa. Ešteže sme sa so Sašenkou dohodli, že to ideme čítať spolu a ja som sa konečne po asi 7 rokoch dokopal k tomu, aby som prečítal viac než prvé dve knihy.

spooks Keys to the Kingdom series

6. Najobľúbenejší autor, ktorého si objavil v roku 2013:

Určite Brandon Sanderson!

227444314_ead67d5a12

7. Najlepšia kniha, ktorá bola úplne mimo tvojho bežného čitateľského záujmu:

To je celkom ťažká voľba, keďže čítam takmer všetko :D Ale vybral by som dve knihy. Príjemne ma prekvapila Stephanie Perkins a jej Anna and the French Kiss. Druhým prekvapením bola biografia o 1D. Ja viem hanba mi… ale v snahe pripraviť sa na toto strašné pracovné čítanie som si intenzívne napočúval celú ich diskografiu a počas čítania som si musel popozerať všetky videá… nuž a akosi sa mi dostali pod kožu. Našťastie som ich už spod nej vystrnadil a som zase normálny :D

7

8. Kniha, ktorú si musel čítať do rána bieleho, lebo si nedokázal prestať:

kto je mara dyerová?! Asi od šiestej večer do jednej ráno som ju čítal bez prestávky, a keď som skončil, nemal som sa o tom konci s kým porozprávať!

858631_615990661793087_1089236611_o

9. Kniha, ktorú si prečítal v roku 2013 a určite dáš rereading v roku 2014:

Hmmm… Ak nerátam pracovné knihy, tak to asi bude Hurt od Tabithy Suzumy.

hurt

10. Najobľúbenejšia obálka knihy, ktorú si prečítal v roku 2013:

Zlodej z temnoty od Darrena Shana – i keď je to najslabšia obálka zo série, ale je úžasná!

demonataseries

11. Postava, ktorá sa ti najviac vryla do pamäte:

Kelsier z Mistborna. Nič viac vám k tomu nemôžem povedať, ale každý kto Mistborna čítal, vie prečo :)

kelsier
Ilustrácia z brazílskej obálky na Mistborna!

12. Najlepšie napísaná kniha:

Opäť Hurt od Tabithy Suzumy. Proste bolo cítiť, že Tabitha premýšľa o každom slove, ktoré vyťuká do počítača. A popísať pocity chalana z pohľadu tretej osoby bolo neuveriteľné!

hurt

13. Kniha, ktorá mala na teba najväčší dopad v roku 2013:

Enderova hra, neviem však povedať prečo, ale aj po zhliadnutí filmu som ostal akosi obarený.

enderova hra

14. Kniha, pri ktorej si si povedal: Bože, prečo som s jej prečítaním čakal až doteraz?!

Bože, zase Enderova hra. A to som si ešte uvedomil, že prvýkrát vyšla v roku, keď som sa narodil!

enderova hra

15. Obľúbená pasáž z knihy, ktorú si prečítal v roku 2013:

Tak nakoniec mám jednu netypickú. Je z knihy NW od Zadie Smith, lebo vystihuje mňa, teba a všetkých naokolo a celú našu generáciu:

NW“Don’t you think they’re as bored as you are?
You think you’re somebody special?
You think I wake up everyday so happy to see you?
You’re a snob, just in the other way.
Do you think you are the only one who wants something else?
Another life?”

16. Najkratšia a najdlhšia kniha:

Ešte že máme GoodReads! Oficiálne bola najdlhšia kniha Wonderstruck od Briana Selznicka, ale keďže je to kniha spolovice ilustrovaná a písmená sú poriadne veľké, tak som knihu diskvalifikoval! Najdlhšia kniha, ktorú som prečítal bol 592 stranový Mistborn od Brandona Sandersona. Najkratší bol 12 stranový Harry Potter Pop-Up Book! :)

16

17. Kniha, v ktorej bol najväčší WTF moment, o ktorom si sa musel s niekým porozprávať, no nebolo s kým:

kto je mara dyerová?! Proste to musíte dočítať dokonca.

858631_615990661793087_1089236611_o

18. Obľúbený vzťah z knihy, ktorú si prečítal v roku 2013:

Mara Dyerová. Ja som si tých dvoch fakt obľúbil.

18

19. Najobľúbenejšia kniha, ktorú si prečítal v roku 2013 od autora, od ktorého si už predtým niečo čítal:

Štvrtok a Sobota od Gartha Nixa.

19

20. Najlepšia kniha, ktorú si v roku 2013 prečítal len na základe odporúčania:

Prvý diel Percyho Jacksona! Diky Sašenka!

large-percy_jackson_zlodej_blesku

21. Žáner, z ktorého si prečítal najviac kníh v roku 2013:

Najviac som prečítal YA kníh z takého sci-fi/fantasy/paranormal žánru. Ja to proste hádžem do jedného koša všetko.

22. Tvoj crush roku 2013:

Hmmm… crush roku? To je taká babská otázka :D Ale dobre, je to Alice with pointy shoes zo série The Last Apprentice!

alice

23. Najlepší debut roku 2013:

The Tragedy Paper od Elizabeth LaBan. Pre mňa to bol čitateľský zážitok podobný Greenovej Aljaške a Hviezdam.

tragedy paper

24. Najkrajší a najlepší svet, v ktorom by si sa rád ocitol:

Ehm, Mistborn! Ale chcem byť Mistbornom!

mistborn

25. Najvtipnejšia kniha roku 2013:

Tuná musím dať na kolegyňu. Keď som čítal Pozri sa mi do očí, prvý diel série o Ruby Redfortovej od Lauren Child, kolegyňa povedala, že to je kniha, pri čítaní ktorej som sa smial najviac za posledný rok.

ruby1

26. Kniha, pri ktorej si sa rozplakal:

Tento rok som neplakal… aj som si myslel, že som v niektorej recenzii písal, že som slzu uronil, ale práve som si ich všetky prešiel a nezistil som, že kde a ako…

27. Kniha, ktorú si prečítal v roku 2013 a myslíš si, že sa jej nevenovalo dosť pozornosti pri vydaní:

Určite Garth Nix a jeho séria The Keys to the Kingdom!!!

Keys to the Kingdom series

*

A čo nás čaká a neminie:

1. Kniha, ku ktorej si sa v roku 2013 nedostal, ale pre rok 2014 je to priorita č. 1:

Tých je neúrekom. Ale asi najviac sa teším na UnSouled od Neala Shustermana, i keď som si povedal, že knihu prečítam až keď vyjde aj štvrtý diel UnDivided. A to som pred týždňom natrafil na facebooku na Shustermanov status, že jeho editor povedal, že je to najlepšia kniha z celej série! Nehovoriac, že si rereadnem prvý aj druhý diel a potom dám tretí a štvrtý!

1b

2. Kniha, ktorá vychádza v roku 2014 a ty sa na ňu najviac tešíš:

CLARIEL!!! Štvrtá kniha zo Starého kráľovstva! 11 rokov po Abhorsenke! Ja si asi vezmem dovolenku, keď to vyjde!

2013-10-30-19-34-50

3. Koniec série, na ktorý sa najviac tešíš:

Hmm… a ide niečo aj končiť? Nie sú teraz všetko už neverending stories? Neviem to takto povedať, ale vcelku som zvedavý na posledných Jazdcov časom a potom si možno dám celú sérku v jednej štreke. A práve som zistil, že deviatka vychádza až v auguste 2014! Ufff…

3b

4. Čo chceš v roku 2014 dokázať (týka sa čítania i blogovania)?

Chcem čítať aj pracovať aj blogovať aj prekladať pravidelnejšie, systematickejšie a organizovanejšie.

Toľko odo mňa a roku 2013!

Erik

Advertisements

o sebadeštruktívnej piatej vlne.

Najväčšie sklamanie roku 2012: Sirotčinec slečny Peregrinové pro podivný děti.
Najväčšie sklamanie roku 2013: Piata vlna.
A môžeme sa pre to aj dohádať do krvi!

Toto je preklad mojej pôvodnej review, ktorú som v angličtine uverejnil na GoodReads.
Upozornenie: Súčasťou recenzie sú aj spoilery, sú však všetky napísané bielym fontom, aby boli na bielom pozadí nečitateľné. Ak knihu nechcete čítať, alebo vás zaujíma, čo sa tam dialo, tak si spoilerové časti zvýraznite myškou:)

Na Piatu vlnu som sa naozaj tešil. Ale naozaj VEĽMI tešil. Bol som akurát asi v polovici prvého dielu Yanceyho middle-grade série Monstrumologist a tá sa mi brutálne dostala pod kožu. Skvelý setting, skvelé postavy, skvelé písanie. A keď som sa dozvedel, že sa rozhodol napísať tínedžerskú sériu, a dokonca dystopickú – to bola okamžite must-have kniha roka! Dokonca som kvôli tejto knihe odložil posledné diely niekoľkých rozčítaných sérií a dostal som toto…

Ale poďme pekne po poriadku.

Obálka a anotácia:
Obálka je podľa mňa jednoduchá, ale v tomto prípade je v tej jednoduchosti akási krása, ktorá ma uchvátila a zaujala. A anotácia… to o tých štyroch vlnách… IHNEĎ MA TO ZAUJALO! Knihu s takouto anotáciou by si mal prečítať každý. A ešte keď ju napísal Rick Yancey!

piata vlna

Príbeh:
Do deja sme vhodení in medias res – priamo uprostred a našou sprievodkyňou je Cassie, tínedžerka, ktorá žije so svojím otcom a bratom, ich mama/manželka len nedávno zomrela. To, čo sa s okolitým svetom deje, nazývajú Štvrtá vlna. Cassie nám sama popisuje, čo sa vlastne stalo a ako to prebiehalo, no všetci (čitatelia i hrdinovia) by radi vedeli, kto je za to zodpovední. A vlastne to vieme takmer od začiatku. Sú to Iní – po angl. The Others – alebo aspoň tak ich Cassie nazýva, a na prvých stránkach sa dozvieme aj to, čo vlastne sú, ale je to mierny spoiler :D (spoiler) Mimozemšťania:) Na orbite našej planéty sa nachádzajú nejaké vesmírne lode, ktoré to všetko spôsobili. (koniec spoileru)
Po smrti Cassinej matky sa rozhodnú, že s bratom a otcom opustia svoj veľký dom a pokúsia sa nájsť ďalších ľudí v tzv. utečeneckých táboroch. Do jedného takého tábora sa dostanú a zopár dní sú tam aj šťastní. Ale potom sa zjaví sonda. A potom vojaci. Tí tvrdia, že prišli z istého veľkého vojenského objektu, v ktorom sa aj naďalej nevyskytujú Iní. Chcú vziať všetkých so sebou, ale pre málo miesta začnú najprv s deťmi. Cassie má šestnásť, a tým pádom nespadá k deťom a musí počkať na ďalší transport, ale ona nechce… lebo nemôže opustiť brata… nemôže ho nechať osamote. No ale musí, nič iné jej neostáva. 

A vtedy začína tá zábava i nuda nudovatá.

Cassienho otca zavraždia a Cassie chce či  potrebuje alebo dokonca musí a aj sľúbila, že nájde svojho brata. A áno, nemýlite sa, svojho brata bude hľadať na 460 stranách (toľko mala moja anglická kniha). 460 dlhých a miestami nudných strán.

Rozprávači/POVs:
Cassie:
Cassie je prvým rozprávačom príbehu (áno celá kniha je vyrozprávaná v prvej osobe). Cassie nás sprevádza cez väčšinu kapitol. A, PaneBoženanebi, ona je TAKÁ NUDNÁ. Dosebazapozeraná. Nevníma nikoho iného okrem seba. Má jediný cieľ: nájsť brata – nič viac, nič menej.

Sammy:
Sammy je Cassin malý brat. Je to malé decko (má 5 rokov, jeden rok hore dole:) ). Je malý a jeho rozprávanie veku zodpovedajúco hlúpe. Našťastie je rozprávačom len v častiach, kde je odlúčený od sestry. S odstupom času si myslím, že tieto časti mali byť vyrozprávané z pohľadu tretej osoby, aby viac zaujali, aby boli živšie… aby boli niečím viac, než len suchopárnym výkladom, opisom a vymenovaním vecí, ktoré okolo seba malý chlapec vidí.

Zombie/Ben Parish?:
Cassie bola na strednej buchnutá do Bena Parisha… teda ešte pred Prvou vlnou. A teraz Ben (ak mám pravdu povedať, prvých päťdesiat strán jeho časti som si ani nebol istý, či je to o ňom, či to vôbec on rozpráva… bolo to naozaj veľmi divne napísané…) takže Ben sa teraz pripojil k armáde a zúčastňuje sa akéhosi prapodivného výcviku, aby z neho bol vojak. Všetci jeho kamoši a spoluvojaci majú podobné akože-vtipné prezývky. Až na úplnom konci knihy som pochopil, prečo som sa musel zbíjačkou na betón prebíjať Benovými kapitolami a prečo boli pre vývoj príbehu nevyhnutné. Ale keď tie jeho kapitoly boli TAKÉ NUDNÉ! Vlastne sa v nich ani nič nedialo. A keď už došlo na akciu – myslím na skutočnú akciu a nielen nejaký blbý tréning – tak som mal pocit, akoby literárneho kritika, čo bol 30 rokov zatvorený v kancelárii New York Times a nikdy neopustil budovu novín (i keď sa noviny sťahovali, tak jeho len zbalili do škatule a preniesli), tak jeho posadili na štadión a mal byť komentátorom hokejového zápasu sezóny.
On má zbraň, henten strieľa. Niekoho zasiahli. Jeden padol. Druhý má tiež zbraň. Ona strieľa. 
A ja som vtedy začal pochybovať: Naozaj dokázal toto napísať chlap? Veď tí majú zväčša akciu v malíčku a poriadne šikovne im odsýpa. No neveril som vlastným očiam!

Ďalšie postavy:
Evan:
Kde začať… Evan zachránil Cassie život. A Cassie sa musí rozhodnúť, či mu môže dôverovať alebo nie. Či k nemu môže niečo cítiť (rozumej lásku, náklonnosť a podobné) alebo nie. O Evanovi bohužiaľ nemôžem viac povedať bez toho, aby som nevyspoileroval minimálne polovicu knihu. Ale podľa môjho názoru je to najzbytočnejšia postava tohto diela. Jeho vzťah s Cassie je len ťažko uveriteľný, a jeho činy a slová… hlavne ku koncu… klišé naložené v klišé podávané s klišé zaliate klišé a ešte aj ako dezert je klišé.

Koniec knihy & o čom to vlastne celé bolo:
Celá táto časť je plná spoilerov – prosím čítajte ju len vtedy, ak ste už knihu čítali, alebo sa do nej neplánujete vôbec pustiť.
(spoiler) Keď som knihu dočítal až dokonca a zistil, teda uvedomil si, že som práve zabil čas so 460 stranovou tehlou, ktorá je príbehom 16-ročnej trubky, ktorá hľadá svojho brata… takmer som stratil aj ten malý kúsok sebakontroly a knihu vyhodil von oknom. Zatvoreným oknom! Vyjadrilo by to moje úplné znechutenie nad všetkým, čo sa v tej knihe udialo.

Najprv sme zistili, že Evan je vlastne jedným z Iných a oni potrebujú/chcú túto planétu. A potom prišla tá najklišoidnejšia časť – Evan bol proti zabíjaniu ľudí, chcel s nami koexistovať, ale ostatní ho prehlasovali… Chudáčik. A aby toho klišé nebolo málo, tak v tej chvíľke pravdovravnosti vybľabotá Cassie, že on ju vlastne miluje a city, ktoré k nej cíti ho nejako zmenili a on chce byť iný a bla bla bla… A tam som preskakoval celé odseky, lebo sa mi nechcelo čítať tie drísty.
Ou, a aby som nezabudol na časť, kde sa “otvoril” pred Cassie (áno, fyzicky otvoril svoju telesnú schránku), aby ho mohla vidieť v jeho prirodzenej a čistej podobe… a vtedy ma naplo už poriadne. Mal som to v rukách dystópiu či paranormálnu romancu? Ja som s týmto nerátal! Na toto som sa nepripravil!

A potom sa Cassie vydá na záchrannú misiu. Ide po svojho brata do tej vojenskej pevnosti. Tam ju chytí Hlavný veliteľ Iných – POZOR!, nie len Hlavný veliteľ operácií Iných v USA, či hlavný veliteľ vojenských operácií Iných na Zemi… Nie, predstavte si to, že presne v tej časti Ameriky, kde je Cassie, sa zjaví najmocnejší z najmocnejších Iných, aby mal meet & greet s našou hlavnou hrdinkou. A keby len to… on si s ňou sadne a všetko jej porozpráva. Ako Iní pozorujú ľudí už 7 000 rokov, a keď už konečne prišli tak to nebol koniec ľudskej rasy, ale len “Začiatok konca”… Aj vám sa zdá, že toto ste už niekde čítali, že? Och, a samozrejme Hlavný veliteľ Iných sa len tak z rozmaru vlastnej mysle rozhodne povedať náhodnej puberťáčke o svojich plánoch, a kto vlastne je, prečo je tu a čo chcú… a bla, bla, bla…

Ku koncu sa mi akurát páčilo, ako to vypálilo s Benom. Jedno malé bezvýznamné plus. Druhé mu patrí za odhalenie, čo vlastne je Piata vlna. :D (koniec spoileru)

Môj hlavný problém s príbehom: 
Toto bolo asi prvý raz, kedy som hlavným hrdinom ani autorovi príbeh neuveril. Nedokázal som uveriť tomu, že by tínedžeri dokázali toto všetko urobiť. V ostatných knihách mám pocit, akoby tam bolo akési vysvetlenie, prečo sú tínedžeri hlavní hrdinovia, prečo hrajú dôležitú úlohu v nadchádzajúcich udalostiach… Ešte aj v detských (middle-grade) knihách je to vždy nejako vysvetlené. Tu? Vôbec som to nepochopil. Pripadalo mi, akoby mal Rick Yancey v hlave jeden príbeh a keďže nebol vhodný pre detský (middle-grade) setting, tak to vložil do tínedžerského prostredia a už sa nezaujímal o to, ako to všetko dopadne. Bol som z toho sklamaný a ku koncu aj frustrovaný.

Hlavné postavy – charakterizuje ich jedno slovo: ploché! Nezaujímavé! Bez života! Nedokázal som k nim niečo cítiť, vcítiť sa do ich kože, donútiť sa, aby mi na nich záležalo. A to je pre mňa pri čítaní veľmi dôležité, som proste taký typ čitateľa a zväčša pri tom nemám problémy. (Dokonca som dokázal vcítiť do kože Ever z Nesmrteľných od Alyson Noël a tá je teda poriadne hlúpa a v niektorých knihách sa ešte aj správa ako šialená, ale jej postava bola dobre napísaná.) A tu? Náhodné deti robia náhodné veci – práve to, čo od nich autor chce a ako mu to vyhovuje.

Počet strán… och ten počet strán… Moja kniha mala 460 strán, a 150 z nich by som vyškrtol len by sa po nich tak zaprášilo. Na stranách 200 až 300 som si dokonca myslel, že v tlačiarni spravili chybu a náhodou vložili dovnútra stránky z nejakej úplne podpriemernej sci-fi knihy, ktorá sa im tam povaľovala a ďalšia náhoda chcela, aby v nej boli postavy s rovnakými menami a settingom.

Kde sa to všetko asi pokašľalo? 
Na túto knihu som sa naozaj tešil. Mám strašne rád dystópie a oveľa lepšie mi sadnú dystópie, ktoré napísali chlapi. Vopred sa ospravedlňujem, nie je v tom nič sexistické, ale pri ženských autorkách, ktoré som čítal, sa ich knihy sústreďujú na hlavné hrdinky a ich romantické eskapády, ktoré sa akoby náhodou nachádzajú v dystopickom svete. Keď sa mužskí autori zhostia dystópie, tak je to svet, brutálne nehostinný svet, v ktorom sa odohráva príbeh a sú tam nejakí tí hrdinovia, ktorí sa snažia akosi prežiť. To je moja šálka kávy!!! Naozaj som si myslel, že táto séria skončí na mojej obľúbenej poličke hneď vedľa obľúbencov: Škaredých od Scotta Westerfelda, Unwind od Neala Shustermana, Gone a BZRK od Michaela Granta a z nedystopických autorov: Garth Nix, Alex Scarrow, D. J. MacHale či Darren Shan

Finálny verdikt: 
Podľa mňa je táto kniha znôška najotrepanejších klišé. V knihe je aj zopár, ale naozaj len zopár, zaujímavých a nových nápadov, no zvyšok sú veci, o ktorých sme už všade možne počuli, mnohí o nich písali a na mnohých stránkach sme už o nich čítali.

Je mi naozaj ľúto, že sa mi táto kniha nepáčila, lebo som si myslel, že ju budem milovať… veď predsa celá Amerika ju uctieva. Myslím si však, že to bol len úspešný marketingový ťah, ako dostať knihu do všetkých očí, uší a úst pred jej vydaním.
Naozaj mi je to ľúto, Rick Yancey, ale bolo to strašné.

Erik

o bolesti tabithy suzumy

Ja svoju práce strašne a naozaj milujem. Len niekedy ju nenávidím. Jednou z nevýhod je to, že mnoho rukopisov čítame pod rúškom tajomna ďaleko a dávno pred vydaním. Poviete si: “Ježíš, veď to je super, čítať niečo oveľa skôr ako zvyšok sveta.” Lenže to má aj tienistú stránku. My vydavatelia sme totiž viazaní mlčanlivosťou, dokonca by sme mali zapierať existenciu rukopisu v našich e-mailových schránkach :D

Keď som za pučania jarných kvetov dočítaval posledné stránky Hurtu, myslel som, že ma okamžite roztrhne… Ja som sa o tom potreboval s niekým porozprávať, s niekým to prediskutovať, niekomu sa zdôveriť s tým, že som práve prečítal najlepšiu knihu tohto roka… Nebol však na svete nikto, kto by ma vyslyšal. Ale prežil som to! Takže poďme pekne poporiadku o čom vlastne Hurt je:

Tabitha SuzumaSedemnásťročný Mathéo je presne taký chalan, akým som ja nikdy nebol. Pekný, úspešný, športovo založený, má peknú frajerku a ešte aj prachy. Kniha sa začína ránom po… A od prvej stránky chceme zistiť len jediné: čo sa Mathéovi stalo. Nič iné nás nezaujíma. A tak sa vyberáme na cestu, ktorá k tomu viedla. Spoznávame Mathéovu každodennosť, jeho spolužiakov, frajerku, rodičov i brata. Mathéo športuje – skáče do vody. Mathéo je vo výbere na účasť na olympijských hrách. Mathéo je proste top v tom, čo robí a tak rodičia – hlavne otec – dbajú na to, aby všetko dodržiaval, aby na tom vrchole aj ostal. Mathéovi sa však niečo stalo a on si na to nespomína a tak nám to ani nemôže povedať. Snaží sa však prísť na to, čo to bolo. Čo ho ťaží na duši. Čo sa prihodilo a aj prečo.

Mathéo sa mi dostal pod kožu. Totálne a úplne ako len veľmi málo postáv. Pri Mathéovi som mal prvý raz pocit, že to, čo čítam, sú moje vlastné slová, vlastné myšlienky. Že všetko to, čo sa deje Mathéovi sa deje aj mne. (Aby bolo jasno, mne sa nikdy neprihodilo to, čo Mathéovi.) Neviem, ako to Tabitha Suzuma dokázala, ale ona sa mi dostala pod kožu. Ona ma pochopila, ona zistila ako mi funguje mozog, ako premýšľam, aké mám pohnútky, čo ma v živote trápi a čo ma zaujíma. O čom a ako premýšľam. A to bolo na tom to najlepšie a najúžasnejšie. A pri čítaní posledných slov a stránok som vedel, že toto je najlepšia kniha tohto roka, že sa mi už nič lepšie a dokonalejšie nedostane do rúk.

Tabitha Suzuma si opäť vzala do rúk poriadne ťažkú tému. A miestami som mal pocit, že možno si toho naložila až priveľa. Asi v tretine a v dvoch tretinách knihy som si totiž uvedomil, že sa nudím. Áno – písanie je úžasné a na úplne inej úrovni, ako väčšina toho, čo v súčasnosti chŕlia vydavateľsvá. Ale akosi chýbala akcia, či vlastne nejaké posunutie deja dopredu. No hneď ako mi to napadlo, na ďalšej strane sa niečo udialo. Niečo, pri čom som len pevne zvieral tyčku v trolejbuse a snažil sa nezložiť hneď tam na mieste a nezačať vrieskať na celý svet, že ČO TO, DOPEKLA, STVÁRA??? Toto je však jediné mínus tejto knihy. Teda toto a ešte meno Mathéovej frajerky – Lola – nemôžem si pomôcť, ale vždy som si pod tým predstavil nejakú prostitútku a feťáčku…

Kolegyňa si potom knihu naveľa prečítala a bola z tej témy zhrozená, no nedokázala pochopiť, čo ma na tej knihe fascinuje, prečo som ňou doslova a dopísmena posadnutý, čo ma na nej priťahuje. Nuž… neviem to ani ja sám. Vo Forbiddene sa rozpísala Tabitha Suzuma o inceste, o ktorom sa už mnoho popísalo. Okrem toho sa Tabitha rozhodla pre mužského a babského rozprávača a asi to malo vplyv na to, prečo budú mať baby bližší vzťah k predchádzajúcej knihe. Hurt má len jedného rozprávača. Mathéa, ktorému sa prihodilo niečo strašné a odporné. I tak však nedokážem pomenovať dôvody, prečo sa mi Hurt páčil viac ako Forbidden, viac ako 99 % kníh, ktoré som v poslednej dobe čítal. Môj výtlačok je konečne na ceste ku mne a ja sa už teším na rereading. Po ňom budem možno o kúsok múdrejší.

Čo mi utkvelo v pamäti:
Skoky do vody. Ja si ani neviem predstaviť aké to asi naozaj je, ale po tých opisoch sa do toho chcem pustiť. Chcem zažiť všetko to, čo popisovala Tabitha, všetko to, čo sa Mathéovi premieľalo hlavou. Ja viem, je to šialené, ale dokázala vo mne vzbudiť takéto pocity.
Rozprávanie v tretej osobe. Áno, táto kniha, ktorá je celá o vnútorných pocitoch toho chlapca a o tom, čo sa mu prihodilo a čo pri tom pociťoval je písaná v tretej osobe. Niektorí spisovatelia nedokážu pochopiť svojich hrdinov v prvej osobe a Tabitha sa Mathéovi dokázala dostať pod kožu v tretej osobe. Klobúk dolu.

Pasáž, ktorá ma chytila za srdce:
Ani sa nejdem pokúšať o preklad. Tabitha je proste majsterka a len tak narýchlo niečo preložené by jej nebolo hodné. Tak vám to aspoň opíšem: Je to pasáž, kde Mathéo plače v obývačke, uprostred noci. Po chvíli si uvedomí, že ho pozoruje jeho mladší brat. A ten mu povie, že si všimol, že je Mathéo od toho víkendu smutnejší a smutnejší. A takmer každú noc sa malý braček budil na Mathéove vzlyky z nočných môr, vošiel do jeho izby, nahlas naňho volal, až kým sa neprebral a neposlal ho do postele. A on to nikomu nepovedal, lebo mi mohli mať otázky, na ktoré by Mathéo nechcel odpovedať. Celá tá niekoľko stranová scéna na konci deviatej kapitoly je úchvatná. A tým, že mám mladšieho brata, som to mal celé pred očami. Všetky vzťahy, všetky slová, všetky myšlienky… takto proste funguje môj mozog…

O autorke: 
Tabitha Suzuma je strašne zvláštna osoba, ktorá žije na sociálnych sieťach:) Odporúčam sledovať! Ale buďte pripravení na to, že trpí depresiami, strašne veľa fajčí a trpí úchylkou – chodí si kupovať chľast o druhej ráno v pyžame do Tesca.

Pre koho je Hurt určený:
Ak ste ostali na konci jej predchádzajúcej knihy Forbidden pozerať do blba, buďte pripravený na niečo ešte oveľa horšie! A hlavne to čítajte naraz s niekým ďalším, aby ste sa o tom mohli hneď porozprávať. Lebo to čo sa stalo Mathéovi – a on si chudák nakoniec spomenie –, je… prečítajte si to, prosím.

Ukážky z knihy: (predčíta ich samotná autorka)

Hurt bola pre mňa najlepšia kniha tohto roka. Smelo do toho!

Erik

parížska anna a severozápadna zadie – august v retrospektíve

Môj august sa niesol v znamení dvojíc. Zo všadiaľ na internete na mňa vyskakovali dve otravné reklamy. Jedným bola zbierka vydavateľstva Artfórum na ich septembrovú novinku Atlas zabúdania Petra Krištúfka cez štartovač.sk a druhou bol martinusácky Deň neprečítaných kníh. Neuveriteľne mi obe akcie liezli na nervy, tým ako sa všade pretláčali a doslova ma neustále znásilňovali na webe :) Našťastie je už po oboch – i keď potajme čakám, že artforáci vyrukujú s Atlasom pripomínania a martinusáci s Dňom viackrát prečítaných kníh. 

zadie_smith_kniha_13_artforumMôj čitateľský august sa niesol v znamení dvoch nedočítaných kníh (vidíte tu iróniu?!) Prvou je NW od Zadie Smith. Knihu určite dočítam, len si na ňu musím nájsť čas. Ja ju považujem za skvelú sondu do života dnešnej spoločnosti. Viacerým vadí, že je kniha písaná strašne útržkovito a chaoticky, ale nie sú dnes aj naše životy presne takéto? Nie sme v jednej chvíli na telefóne, v druhej už chatujeme, v tretej sa s niekým bavíme na ulici a zároveň fejsbúkujeme… Uchýlil som sa však k anglickému originálu, lebo slovenský preklad je nečitateľný. Aj keď Artfórum vydalo krásnu knižku, spravili chybu v tom, že ju dali prekladať dvom mladým babám, ktoré ani nežijú na Slovensku. Akosi sa zabúda na to, že prekladatelia musia nielen ovládať cudzí jazyk, ale aj slovenčinu. Zadie Smith je majsterkou slova, je to vypísaná autorka, ktorá premýšľa o každom jednom slove, a to mal spraviť aj prekladateľ – vziať si knihu, prečítať ju a previesť/pretaviť jej jedinečný štýl do slovenčiny. Baby odviedli kus práce, ale je to obyčajný preklad, ktorý originálom nepáchne ani trochu. Škoda… Nehovoriac o tom, že Zadie má aj lepšie knihy a tie by si preklad do slovenčiny zaslúžili oveľa viac.

anna2Druhou knihou, ktorú som dočítal až 1. septembra bola Anna and the French Kiss od Stephanie Perkins. Ja viem, ja viem… kto by čakal, že siahnem po čisto babskej veci, a ešte sa mi k tomu bude aj páčiť. Ale keď mi to už kamošky donekonečna otrieskavali o hlavu, čo iné mi ostávala, len sa im raz podvoliť. Anna bola prekvapujúco ľahká, vtipná, zaujímavá a hlavne si nesypala popol na hlavu za to, aká je sprostá – a vlastne ani veľmi nebola. Bola to príjemná oddychovka, po akej som už dávno nesiahol. A po všetkých tých prešpekulovaných scifáčoch to bolo presne to, čo som potreboval. Ďakujem Sašenka za požičanie kníh!

Toľko v krátkosti o uplynulom mesiaci. Nuž a v septembri sa teším na dve knihy! Na Hurt od Tabithy Suzumy – konečne to vychádza!!! A na novinku More Than This od Patricka Nessa. Obe sú už na ceste ku mne z Bookdepa, čiže budúci víkend mám program jasný.

júl v retrospektíve

Ubehol nám ďalší mesiac, teda už pred dňami chudák dobehol, ale bolo také hnusné sparno, že sa mi veru vôbec nič nechcelo a hlavne mi to vôbec ale vôbec nemyslelo :D Veď viete aj sami, boli sme na tom všetci rovnako.

V auguste som toho prečítal pomerne veľa – aspoň čo sa týka tohtoročného priemeru, s ktorým sa nemám kde a prečo chváliť. Ale viním z toho preklady, ktoré ma oberajú o vzácny čas, ktorý som inak míňal na čítanie. Vždy sa mi však podarí uchvátiť si polhodinku ráno v autobuse do práce a snažím sa ju využiť naplno! A keď hovorím naplno, tak myslím naozaj NAPLNO! Veď uznajte, prečítať 50 strán z knihy v preplnenom autobuse za polhodinu skoro ráno považujem za úspech.

Záznam na celú obrazovku 9.8.2013 193030.bmp
Mesiac júl sa v niesol v znamení dashneriády, ale poďme k tomu, ako Erik prepadol Jamesovi Dashnerovi a Maze Runnerovi. Hore si môžete pozrieť screen z môjho Reading Challengu na GoodReads. Naozaj si takto rýchlo nedokážem spomenúť na nejakú sériu, ktorú by som prečítal tak rýchlo a hneď za sebou, že som sa nedokázal a nechcel nechať vyrušovať žiadnou inou knihou, žiadnym iným príbehom. (Samozrejme sem patrí rereading Harryho Pottera :) ) Prvú knihu série som otvoril 7. júla, poslednú stránku prequelu som otočil 18. júla. Do toho práca, preklad a všetko možné, čo prináša život :) Musím si trochu utriediť myšlienky – áno, ešte vždy sa spamätávam z tohto diela – a potom sa možno odhodlám na nejakú recenziu. Tento dystopický kvartet určite poznáte, alebo ste oň aspoň zakopli, takže viete, že ide o bandu chalanov, ktorý sú zatvorení v Labyrinte. A to je tak všetko, čo vám môžem povedať, aby som vám niečo nevyspoileroval :D Snáď len jedna rada na záver – The Kill Order, ktorý sa všade spomína ako prequel k hlavnej trilógii čítajte až na koniec, inak si pokazíte množstvo WTF-momentov.

9780545027892_p0_v1_s260x420Aj v auguste sa mi podarilo natrafiť na jedno veľké sklamanie. A tým bolo veľdielo Wonderstruck od Briana Selznicka. Wonderstruck je takou zvláštnou knihou – a posledné roky sa jedná o akýsi subžáner detskej literatúry (asi najznámejším parťákom môže byť Wildwood), kde je časť príbehu vyrozprávaná textovo a časť v obrázkoch. Vo Wonderstrucku nás privítajú dva príbehy – jeden vyrozprávaný cez obrázky, druhý cez písmenká a oba sa nakoniec zaujímavo prepoja. Prvý problém som mal so samotnými obrázkami, ktoré mi pripadali obyčajné, ničím nezaujímavé a ako by ich kreslilo obyčajné netalentované decko – naozaj nechápem, ako dokázal autor s týmto dobyť svet. Druhá moja pripomienka je čisto pracovná a možno ju vy ostatní ako bežní čitatelia ani nevnímate ako prekážku. Mal som totiž problém so sadzbou textu – príklad: OB-PK789_wonder_K_20110831153221husto popísaná dvojstrana a potom dvojstrana s dvoma riadkami, lebo autor tam ukončil vetu, i keď šlo len o bodku, nebolo to žiadne logické prerušenie, príbeh obrázkami nijako na text nenadväzoval. A keďže je autor autorom textu i ilustrácií, nechápal som, kde je ten pes zakopaný, prečo to nemohol skončiť skôr, aby to pekne vyzeralo. (Knihu som nechal pre istotu v práci na poličke, ale určite v pondelok odfotím jeden príklad a priložím ho!) A do tretice – to ukončenie. Len málokedy sa mi nepáči, ako je detský príbeh ukončený, väčšinou ide o krásne príbehy o priateľstve a rodine, dobro vždy víťazí nad zlom… ale toto mi jednoducho pripadalo nudné a nezaujímavé.

To boli v krátkosti moje vzlety a pády mesiaca júl. A ako ste na tom boli vy, niečo vás príjemne prekvapilo, či šokovalo? Určite si však užívate letné prázdniny… ó, ako vám len závidím :D

Erik

o enderovej hre

Prechádzam takým chlapčensko-dobrodružným obdobím. V skratke to znamená asi toľko, že pokiaľ nemusím inak, tak som až po uši zahĺbený v nejakej silne dobrodružnej knihe, ktorú vždy trochu obmedzene deklarujeme ako chalanskú vec. Nechápem prečo, veď aj baby by mali siahnuť po týchto skvelých knihách.

Prvou knihou, po ktorej som chmatol v tomto svojom delírium bola Enderova hra od Orsona Scotta Carda. Že ste o nej už čo to počuli? No patrilo by sa:) Na jeseň príde do kín filmové spracovanie a ja sa modlím, modlím, modlím, aby to bolo úžasné a skvelé. Prosím, prosím, prosím! A okrem toho táto kniha vyšla prvýkrát v roku 1985! Je to pre mňa úplne nepredstaviteľné, že ma dokázala očariť a úplne pohltiť kniha, ktorá ma 28 rokov. Nepredstaviteľné…

Enderova hra – filmová obálkaPoďme však pekne po poriadku: O čom vlastne Enderova hra je?
Ender je šesťročný chalanisko, žije na Zemi a je tretie dieťa svojich rodičov. Prečo to spomínam? Lebo každý pár na Zemi má zo zákona povolené mať len dve deti. Na to tretie treba špeciálne povolenie a aby ho Enderovi rodičia dostali, museli prejsť zložitými genetickými a všemožnými inými testami. Povolenie dostali, ale len preto, lebo armáda mala s Enderom veľké plány, VEĽKÉ PLÁNY…

Zem je v nejakej vzdialenej budúcnosti a spamätáva po ťažkej vojne s úplne cudzou rasou Buggers – čiže nejakými Hmyzovcami, ktorý sa až náramne podobajú na mravcov, alebo niečo podobné a dokonca tak aj fungujú. Prvé dva strety s Hmyzovcami ľudská rasa prehrala, v druhej vojne sme boli dokonca takmer vyhubení, a teraz sa pripravujeme na Tretiu vojnu, ktorú musíme za všetkých okolností vyhrať.

A tu sa dostáva na scénu Ender. Toho si totiž armáda vybrala, aby velil našej flotile. Má totiž všetky predpoklady na to, aby sa stal vodcom, ktorého potrebujeme. A keďže má len šesť rokov, treba ho čo najrýchlejšie a najsvižnejšie vycvičiť, lebo Hmyzovci určite na nič nečakajú.

Tu končím s popisom deja, lebo sa nechcem zamotať do komplikovaných zákutí tejto knižky, do Enderových zážitkov na Battle School. Tie by ste si určite mali prečítať samy!

Enderova hra sa mi veľmi páčila, a určite patrila medzi jednu z tých najlepších kníh, ktoré som tento rok prečítal. Môže za to vďačiť svižnému deju, skvelej akcii, ktorá je úžasne popísaná, atraktívnemu prostrediu, v ktorom sa dohráva (ak mám pravdu povedať, hneď by som s Enderom menil, aj keď by som určite nevydržal tak dlho ako on :D ). Mám voči knihe jedinú výtku – zo začiatku som mal veľký problém s tým, že Ender má len šesť rokov. Zdalo sa mi ťažko uveriteľné, že by šesťročné dieťa to všetko dokázalo, zvlášť, keď mám okolo seba šesťročné deti a vidím, okolo čoho sa točí ich život… Na druhej strane som si neustále pripomínal, že sú teda niekoľko sto rokov za nami, a určite sú deti vyspelejšie a možno sa im chúďatkam babrali ešte aj mozgami, aby dospeli rýchlejšie. No i tak som s tým mal veľký problém.

Úvodná pasáž: 
“Pozeral som sa na svet jeho očami, počúval som všetkých jeho ušami a, vravím ti, on je ten pravý. Alebo má k nemu tak blízko, ako sa nám to teraz podarí.” 
“To si povedal aj o jeho bratovi.”
“Výsledky testov jeho brata boli nepredvídateľné. Z iných dôvodov. Nemalo to nič spoločné s jeho zručnosťami.”
“A to isté s jeho sestrou. Vieš, že už vzniesli pochybnosti aj o ňom. Je príliš tvárny. Je úplne schopný poddať sa vôli niekoho iného.” 
“Nie, ak je ten niekto náš nepriateľ.” 
“Tak čo potom urobíme? Obklopíme ho nepriateľmi po celý čas, čo bude u nás?”
“Ak budeme musieť.”

Veta, čo mi utkvela v pamäti: 
Brána nepriateľa je vždy dole.

Komu by sa kniha mohla páčiť:
Určite ju odporúčam všetkým fanúšikom sci-fi literatúry, ako inak. Takisto mám pocit, že v Amerike sa už okolo tejto knihy vybudoval akýsi kult – ale na druhej strane, okolo ktorej dobrej knihy sa tam niečo podobné nedeje :)  Mňa kniha bavila hlavne preto, že to bola jedna akcia za druhou,
s úžasným a trochu prekvapivým i nie celkom predvídateľným záverom. Pri čítaní knihy som sa cítil ako dvanásťročný chalan, ktorý práve objavil knihu, ktorá ho úplne pohltila. A myslím, že by to malo byť povinné čítanie pre posledné ročníky na základke, naozaj je to tak skvelé. Okrem toho knihou nepohrdnú ani staršie ročníky, pretože pod hlavným príbehom sa toho skrýva ešte oveľa viac.

Pokračovania?
A tu je pes zakopaný. Enderova hra patrí do série zvanej Enderova sága. O prvej knihe sme si povedali vyššie. Ďalšie knihy v sérii sa volajú Speaker for the Dead, Xenocide, Children of the Mind (v češtine: Mluvčí za mrtvé, Xenocida, Děti ducha). Tieto tri knihy tvoria uzavretú trilógiu a odohrávajú sa strašne veľa rokov po Enderovej hre. Ja som začal čítať Speaker for the Dead, ale vôbec ma to nebavilo, pretože som očakával podobnú sci-fi hravosť, aká ma úplne pripútala k stránkam Enderovej hry. Speaker or the Dead je naproti tomu už seriózna sci-fi literatúra pre dospelých.
Lenže Orson Scott Card neskončil s Enderovým vesmírom len v tejto tetralógii. Napísal totiž mimo iné aj Shadow Saga – Stínové série, ktorej knihy sa odohrávajú buď priamo počas Enderovej hry, alebo krátko po nej. Ja som sa teraz – teda keď sa mi trochu uvoľní program – rozhodol pustiť do týchto  kníh. Uvidíme, aké ovocie to prinesie. Ak si chcete pozrieť, čo všetko Orson Scott Card o Enderovi napísal, a v akom poradí a čase sa knihy v tomto vesmíre odohrávajú, odporúčam vám pozrieť sa na túto stránku na wikipédii venovanú Enderovej ságe. (Rozkliknite si aj Chronology Chart :) )

Čo dodať na záver? Snáď len toľko, že odkedy som knihu pred mesiacom a pol dočítal, neustále sa k nej vraciam a vravím, bože, toto, čo čítam je skvelé, ale Ender bol o toľko lepší. A určite nebude trvať dlho, kým si dám jeden rýchly rereading. Snáď som vás dostatočne navnadil. Toto určite stojí za prečítanie!

Erik

jún v retrospektíve

Rozhodol som sa, že namiesto rôzneho vymenúvania všetkého, čo som za minulý mesiac prečítal, dostal, kúpil, či nebodaj vyrobil a preložil, si vždy vyberiem len dve knihy. Jedna by mala prekvapiť, očariť, obalamutiť či zaujať. Tá druhá zasa sklamať, znechutiť, odradiť či totálne ma zničiť. Nemusí ísť nutne o päť a jednohviezdičkové knihy, ale pôjde o knihy, ktoré ma niečím prekvapili, či znechutili. A, samozrejme, veľká vďaka za goodreads, ktorý má o tomto všetko perfektný prehľad:)

Ender´s Game
Ender´s Game

Zhodou náhod sú júnové knihy práve jedno a päťhviezdičkové. Od Enderovej hry som naozaj nič neočakával. V podstate som do čítania šiel úplne naslepo. Veď úprimne, čo sa dá čakať od detského scifáču z polovice osemdesiatych rokov? No nič moc, že? Bolo to však úplne inak – a o tom ma už čiastočne presvedčil a aj navnadil trailer k pripravovanému filmu. Ostal som z tejto knihy úplne mimo. Keď sa trochu spamätám, určite spíšem niekoľko slov, lebo Enderova hra od Orsona Scotta Carda si to zaslúži. Možno len tak na navnadenie – bolo naozaj zaujímavé sledovať v tejto knihe aj samotného autora, nielen príbeh. Neviem, či ste zachytili tie rôzne správy, čo všetko anti Orson Scott Card je… Najposlednejšia správa prišla z komixového tábora, kde DC Comics najali OSC, aby pre nich písal. A to sa stálo práve v čase, keď nás dlhé mesiace naťahovali, ktorá známa komixová postava dostane facelift skrze homosexualitu. Už v Enderovi je veľmi silno cítiť, aký anti OSC je. Zaujímavé však bolo aj zistenie, že je trochu viac antifeministický… To som naozaj nečakal a ostal som z toho trochu viac v šoku.

Prechádzka
Prechádzka

Walserovu prechádzku sme čítali na našom bookclube. Vyberáme tam knihy rôznych žánrov a rôzneho zamerania. Toto mala byť taká krátka oddychovka pred veľkou letnou bichľou. Oddychovka to skutočne aj bola, keďže som ju prečítal za dve cesty autobusom do práce. Ale to je tak asi všetko, čo sa o knihe dá povedať. Mne osobne prišla strašne nudná. Okej, okej, máte pravdu, napísal tú knihu na začiatku 20. storočia. Ale i tak… zabilo by ho, keby tam bolo trochu šťavy? V mnohom mi to pripomínalo blogy grafomanov, ktorý popisujú každý jeden moment vo svojom živote kvetnatými vetami. Áno, možno sa tak naozaj aj rozprávalo kedysi dávno-pradávno, ale aj tak… Nemala by byť literatúra, teda aspoň od tejto som to očakával, nadčasová? Táto kniha mi naozaj nič nedala a ja som pri nej trpel. Ďalším negatívnym bodom bol prekladateľ, Mišo Hvorecký, ktorého som za každým slovom strašne cítil. Nuž a v mnohých vetách som sa zarazil a musel som sa zamyslieť, či my takto tú vetu naozaj po slovensky povieme. A ak mám pravdu povedať, väčšinou nie, nehovoriac o nemeckom slovoslede.

Tak toľko toho bolo za jún. Ďakujem, že ste to dočítali až sem, a stretneme sa o mesiac. Snáď si ma v júli nájdu zaujímavejšie knihy.

Erik