ako som 1 rok 10 mesiacov a 16 dní nič neprečítal

… teda nie je to úplne tak celkom pravda ;) niečo som čítal a celkom dosť. Ale to boli pracovné veci — korektúry, posudky a podobne. Nečítal som nič pre vlastné potešenie.

Moja Zuza (kolegyňa a mentorka) je v podobnom stave už dlhšie. A asi sa to stáva, veď sa hovorí, že keď brigáduješ vo Figare, tak pri pulte môžeš natlačiť do hlavy toľko čokolády, koľko len uvládzeš… ale tej sa preješ po prvom týždni, max dvoch.

Mňa tiež postihla choroba z povolania… a to, že už som nedokázal relaxovať pri čítaní. Už ste asi sami zažili, proste sa to stane… ale nečakal som, že to bude trvať takmer dva roky. Najhoršie na tom bolo, že som ani nemal chuť čítať, a keď ma niečo oslovilo, tak som prečítal pár stránok a kniha ma prestala baviť — teda vlastne ani nestijla začať… za tie mesiace som rozčítal a nedočítal maximálne dve desiatky kníh a z tých som dokopy prečítal tak do 500 strán.

Ale nebolo to celé len zlé. Mozog aj oči si proste potrebovali oddýchnuť. A tak prišli na rad seriály a filmy, hudba, varenie a pečenie, bicyklovanie, flákanie sa po baroch ;) V podstate ma moja čitateľská kríza vytiahla von do sveta, medzi ľudí — a aj to niekedy treba.

Časy sa však zmenili, a pred mesiacom sa siahol po svojej srdcovke — po Harrym Potterovi. A musím sa priznať, tie prvé dve-tri kapitoly boli ako z nočnej mory. Prvú kapitoly som čítal snáď hodinu a nie a nie sa cez ňu prekúsať. Až keď sa na scéne zjavil Hagrid, tak som sa dokázal do čítania opäť pohrúžiť a užívať si ho naplno. Tak ako kedysi. Moja rýchlosť obracania stránok sa výrazne spomalila, ale aspoň si písmenká a riadky a príbeh a postavy o to viac užívam. A o tom to celé čítanie vlastne je — o užívaní si písaného slova (neznie to tak múdro ako v mojej hlave, ale veď-viete-čo-chcem-povedať). Zatiaľ som prečítal štyroch Potterov a teraz lúskam Victoriu Schwab a A Darker Shade of Magic (čo bola mimochodom posledná knihu, ktorú som 31. júla 2015 dočítal), lebo si to musím pripomenúť a pokračovať ďalej!

Čitateľskou krízou si asi prešiel každý z nás, tak mi dajte vedieť, koľko trvala tá vaša najdlhšia.

Yours, Erik

P.S.: Som sa rozhodol, že začnem znova písať, nie preto, aby som hejtoval a pi*oval, ale aby som priblížil to, čo vlastne robím. Vymyslel som si ale nový formát a inšpirovala ma k tomu Zoe Barnes zo seriálu House of Cards. V časáku Slugline (či ako sa to volalo) mali pravidlo, že reportéri hneď písali, čo objavili a nesušili to u seba niekoľko dní a ani to nedávali na kontrolu šéfredaktorom. Takže aj tento príspevok–tak ako ďalšie–som naťukal pri pive do mobilu. Snáď mi to vydrží ;)

ako si slovenskí blogeri serú do huby (komentované vydanie)

Vzhľadom na to, že nie každý pochopil, čo som chcel predvčerajším článkom povedať, pridávam komentované vydanie:

 

Áno, som nasratý, a áno, asi by som mal držať hubu a krok. Ale prečo? … lebo som editor a pracujem pre vydavateľstvo a tým pádom nemám právo nič komentovať. Len preto, lebo sa to odo mňa žiada a mal by som držať formu? Samozrejme! Bože chráň, aby niečo zlé opustilo moje ústa. To môžeme len tak ohovárať po chodbách nášho vydavateľstva. Hell no! Povedal som, že budem úprimný, tak idem s úprimnosťou von.

Tento rok je pre mňa v mnohom spešl. Asi najviac sa teším na to, že konečne vydávame aj pôvodnú slovenskú tínedžerskú (resp. Young Adult) tvorbu. Prvá kniha je už vonku, no ďalšie sú ešte v trúbe. Ako sa však začínajú zjavovať prvé “recenzie” opäť mi to pripomenulo, v akom úbohom stave je slovenská čitateľská verejnosť a ako tým trpia naši autori.

Na Slovensku to majú autori ťažké. To vieme všetci. A autori tínedžerských kníh ešte ťažšie. To vedia tí, čo sa niečo pokúsili vydať a neuspeli. Nikto seriózny sa ich dielam nevenuje, … nájsť v nejakom denníku, či časopise recenziu na pôvodnú tínedžerskú knihu je takmer rarita… veď tínedžerská literatúra je brak, ktorý sa neoplatí čítať, nie to ešte vydávať. To je presvedčenie mnohých dospelých. Hlavne tých, ktorí si ešte vždy myslia, že YA je špeciálny žáner literatúry… a pritom je to len vekové vymedzenie. Jedinú šancu na nejaký feedback predstavuje pofidérna slovenská blogosféra. O tom v akom je slovenská blogosféra som písal už tu. Keď už slovenskí autori niečo napíšu, a potom nedajbože uprosia vydavateľa, aby porozposielal nejaké recenzné výtlačky, alebo sami rozpošlú svoje vlastné autorské výtlačky, či si nakúpia knihy u vydavateľa a tie potom rozpošlú… no veď to je autorova povinnosť, ak chce, aby knihu nejaký bloger vôbec chytil do rúk. Že? Opäť sa vraciame k nekonečnej téme recenzných výtlačkov, ich úlohe, úlohe blogera atď… Stále dookola tá istá diskusia… 

O recenziách sa nebudem rozpisovať. Chceme sa začať baviť o tom, čo je a čo nie je recenzia? Zakopeme sa niekde poriadne hlboko. A nakoniec to skončí tak, že ja sa pokúšam z akéhosi titulu niekomu niečo prikazovať. A na to určite nemám právo! Je to zbytočné a hlavne všetci dobre vieme, že na Slovensku na prste jednej ruky zrátame blogerky Young Adult literatúry, ktoré vedia napísať recenziu, čo má hlavu a pätu. Áno vieme. Ale keďže si ich vážim a nechcem proti nim spustiť lavínu hejterizmu, tak vám nepoviem, kto to je. Len bodro hľadajte ďalej! Skôr je zaujímavá tá diskusia pod nimi. Okrem iného povinný spam: “Úžasná recenzia!” “Knihu si musím prečítať!” a potom: Ako sa všetci navážajú do knihy a do autora. Ako vlastne slovenská literatúra stojí za prd makový, … takmer v každej jednej recenzii na slovenskú knihu sa spomína, ako Slováci nevedia písať, ako sa to vlastne ani neoplatí čítať… a vlastne Slovákov aj tak nečítajú, ale tu sa ulakomili na ten recenzák. … ale už keď im ponúkli recenzák, tak ho neodmietli. 

Nuž… dobré ráno, slovenskí blogeri. Toto je  totiž dvojsečná zbraň, blogeri. 

Presne tak isto totiž dopadnú vaše veľdiela, ktoré po večeroch píšete. To že mnohí blogeri píšu, alebo maju v pláne niečo napísať je jasné ako facka. Ak ste veľmi lenivý, tak si len kliknite na ich Goodreadsovské profily a porátajte si, koľkí si ich prepli na “Goodreads Author Profile” a pritom ani nie že kniha nevyšla, ale ju ani nedopísali. Najčerstvejším príspevkom je skupina Ceruzka Klub, kde sa diskutuje o písaní poviedok a kníh! To, že ste ich dali prečítať kamošom, ktorí ich vychválili, že ste ich dali prečítať fellow-blogerom, ktorí to vychválili, … tých niekoľko šťastných blogerov, ktorí svoje knihy dopísali na nich neostalo sedieť a podelilo sa s nimi so svojimi kamošmi, čo je úplne pochopiteľné… nemá absolútne žiadnu výpovednú hodnotu. … lebo je to asi ako keď vám mamka, babka, dedko, strýko povie, že ste to napísali perfektne. 

A viete prečo?

Lebo oni vás prečítali len preto, že ste kamoši. To proste nepopriete, už keď vás niekto pozná, hneď sa k textu stavia osobne. Aj preto u nás posudzujú rukopis, ktorý by mohol byť perspektívny dvaja-traja ľudia! A oni slovenských autorov čítať nebudú, ... lebo tí nevedia písať… lebo tí nevedia písať. Ako som už povedal. A už vôbec nie fantasy a sci-fi. Veď to je celé zlé! Proste fantasy a sci-fi len od američanov a britov! To že sú na svete aj rôzni iní autori, skvelí autori, to nikoho nezaujíma, lebo čo nevychádza na Slovensku, nemá brutálnu kampaň v USA, a nechystá sa film s nejakým sexošom, to vlastne ani nemôže byť dobré! Veď to dokážu písať dobre a kvalitne len zahraniční autori. Jedine! Kto sme my na malom Slovensku, že sa do niečoho podobného púšťame? No evidentne niktoši! Veď fantasy zasadená v slovenskom prostredí proste nemôže fungovať! 

A čo je ešte najhoršie… v takmer každej recenzii, ktorá slovenské dielo sprdáva je cítiť taký ten skrytý podtón: a ja mám tie postavy (sorry, slovenská blogosféra odmieta používať správne slovo postavy a všade dáva charaktery … všetci, čo sú snáď na pochybách, nazrite prosím do slovenského slovníka, a nájdite si charakteristiku slova charaktersúhrn zdedených alebo získaných duševných vlastností človeka prejavujúcich sa v jeho správaní, konaní a spôsobe myslenia; synonymum povaha; človek s kladnými morálnymi vlastnosťami; súhrn podstatných, príznačných vlastností veci, javu; to, že niekto sa rozhodol, že anglické slovo character sa predsa prekladá ako charakter aj keď mám na mysli postavy, to ešte neznamená, že je to tak správne! ), takže: a ja mám tie postavy charaktery a svet v hlave lepšie premyslené, a ja viem ten svoj svet lepšie opísať, a moje postavy charaktery sa budú správať oveľa logickejšie, a mne tieto postavy charaktery liezli na nervy, ale moje budú moje a tie budú super… … stačí pozorne čítať recenzie a toto sa tam medzi riadkami dá pekne vyčítať… a tak ďalej donekonečna… a vlastne nie donekonečna, lebo blogeri sa uchytia jedného dvoch bodov, … áno je to pravda, vo väčšine prípadov sa blogeri uchytia dvoch prvkov v knihe, či už pozitívnych, alebo negatívnych a okolo tých sa neustále dokola točia a neposkytujú nič ďalšie, akoby kniha nebola o ničom inom… okolo ktorého sa potom točí celá dlhočizná recenzia bez hlavy a päty a tela… To že sa na začiatok recenzie drbne anotácia, na koniec vlastné osobné hodnotenie s odporúčaním a uprostred je nejaká vata, to ešte neznamená, že recenzia má hlavu, telo a pätu. 

Nuž nazrite do môjho sveta:

Chodia nám haldy rukopisov, o väčšine vieme, že nie je vhodná na vydanie po prvých stranách. Ten zvyšok má síce v sebe niečo zaujímavé, autori dokážu vymyslieť naozaj neobyčajný setting, ale napísať knihu nie je len o vymyslení niečoho zaujímavého… je to o úspešnom dotiahnutí do konca. O zauzlení a rozuzlení, o napísaní príbehu, ktorý nie je lineárny, ale dozviete sa aj kadečo zo života ostatných, hoc už len hlavných hrdinov. O postupnej gradácii. Toto je všeobecné hodnotenie na základe mojich skúseností, odpichuje sa od mnohých rozhovorov, ktoré v redakcii vedieme o rukopisoch, ktoré sme dostali a je to opakujúci sa jav. Mesačne prečítam 3 – 5 pôvodných slovenských rukopisov, a robím túto robotu 4 roky, porátajte si, koľko mi ich prešlo popod prsty. 

Väčšina to nedokáže, alebo na to ani nemá. A tí čo majú, tak tých vydávame.

Len to som chcel povedať.

Asi to nie je na mieste, ale chcel by som sa kritikom poďakovať. Lebo až teraz som si uvedomil, že vlastne ja som naozaj napísal všeobecný článok o súčasnom stave. Fakt som si už miestami myslel, že mi preskočilo a naozaj som tam napísal niečo, čo som ani nechcel. Ani slovom som nespomenul recenziu, na ktorú všetci narážate. Tá recenzia bola len kvapkou do mora môjho roztrpčenia. Všetky internety sú zahltené tým, ako slovenský národ kydá na slovenskú literárnu tvorbu. Ak sa chcete upínať na túto recenziu, nech sa páči! A takisto to ani nie je kritika blogerky, či recenzie – to by som vedel spustiť iné ranty, ale tie sú medzi mnou a blogerkou, a to na verejné miesto nepatrí.

Dokonca po prečítaní a vychytaní chýb som si uvedomil, že toto je skôr varovanie pre budúcich autorov (a špeciálne tých, čo sú aj blogeri), ktorí snáď chcú niečo napísať a vydať: Pozor na slovenských blogerov. Zväčša vám hrozí len negatívna reakcia a žiadne pochvalné slovo. Taká je naša realita. Ale ja sa budem tešiť aspoň z tých ľudí a s tými ľuďmi, ktorých oslovia aj knihy slovenských autorov. Ostáva mi dúfať, že sa raz všetko na dobré obráti.

ako si slovenskí blogeri serú do huby…

Áno, som nasratý, a áno, asi by som mal držať hubu a krok. Ale prečo? Len preto, lebo sa to odo mňa žiada a mal by som držať formu? Hell no! Povedal som, že budem úprimný, tak idem s úprimnosťou von.

Tento rok je pre mňa v mnohom spešl. Asi najviac sa teším na to, že konečne vydávame aj pôvodnú slovenskú tínedžerskú (resp. Young Adult) tvorbu. Prvá kniha je už vonku, no ďalšie sú ešte v trúbe. Ako sa však začínajú zjavovať prvé “recenzie” opäť mi to pripomenulo, v akom úbohom stave je slovenská čitateľská verejnosť a ako tým trpia naši autori.

Na Slovensku to majú autori ťažké. A autori tínedžerských kníh ešte ťažšie. Nikto seriózny sa ich dielam nevenuje, veď tínedžerská literatúra je brak, ktorý sa neoplatí čítať, nie to ešte vydávať. Jedinú šancu na nejaký feedback predstavuje pofidérna slovenská blogosféra. Keď už slovenskí autori niečo napíšu, a potom nedajbože uprosia vydavateľa, aby porozposielal nejaké recenzné výtlačky, alebo sami rozpošlú svoje vlastné autorské výtlačky, či si nakúpia knihy u vydavateľa a tie potom rozpošlú… no veď to je autorova povinnosť, ak chce, aby knihu nejaký bloger vôbec chytil do rúk. Že?

O recenziách sa nebudem rozpisovať. Je to zbytočné a hlavne všetci dobre vieme, že na Slovensku na prste jednej ruky zrátame blogerky Young Adult literatúry, ktoré vedia napísať recenziu, čo má hlavu a pätu. Skôr je zaujímavá tá diskusia pod nimi. Ako sa všetci navážajú do knihy a do autora. Ako vlastne slovenská literatúra stojí za prd makový, a vlastne Slovákov aj tak nečítajú, ale tu sa ulakomili na ten recenzák.

Nuž… dobré ráno, slovenskí blogeri.

Presne tak isto totiž dopadnú vaše veľdiela, ktoré po večeroch píšete. To, že ste ich dali prečítať kamošom, ktorí ich vychválili, že ste ich dali prečítať fellow-blogerom, ktorí to vychválili, nemá absolútne žiadnu výpovednú hodnotu.

A viete prečo?

Lebo oni vás prečítali len preto, že ste kamoši. A oni slovenských autorov čítať nebudú, lebo tí nevedia písať. A už vôbec nie fantasy a sci-fi. Veď to dokážu písať dobre a kvalitne len zahraniční autori. Kto sme my na malom Slovensku, že sa do niečoho podobného púšťame?

A čo je ešte najhoršie… v takmer každej recenzii, ktorá slovenské dielo sprdáva je cítiť taký ten skrytý podtón: a ja mám tie postavy (sorry, slovenská blogosféra odmieta používať správne slovo postavy a všade dáva charaktery), takže: a ja mám tie postavy charaktery a svet v hlave lepšie premyslené, a ja viem ten svoj svet lepšie opísať, a moje postavy charaktery sa budú správať oveľa logickejšie, a mne tieto postavy charaktery liezli na nervy, ale moje budú moje a tie budú super… a tak ďalej donekonečna… a vlastne nie donekonečna, lebo blogeri sa uchytia jedného dvoch bodov, okolo ktorého sa potom točí celá dlhočizná recenzia bez hlavy a päty a tela…

Nuž nazrite do môjho sveta:

Chodia nám haldy rukopisov, o väčšine vieme, že nie je vhodná na vydanie po prvých stranách. Ten zvyšok má síce v sebe niečo zaujímavé, autori dokážu vymyslieť naozaj neobyčajný setting, ale napísať knihu nie je len o vymyslení niečoho zaujímavého… je to o úspešnom dotiahnutí do konca. O zauzlení a rozuzlení, o napísaní príbehu, ktorý nie je lineárny, ale dozviete sa aj kadečo zo života ostatných, hoc už len hlavných hrdinov. O postupnej gradácii.

Väčšina to nedokáže, alebo na to ani nemá. A tí čo majú, tak tých vydávame.

Len to som chcel povedať.

Erik

recenzia na rok 2014

Rok 2014 je úspešne za nami a ja meškám s recenziou naň presne jeden mesiac, to celkom v poho, nie? I keď rok predchádzajúci začal pre mňa katastrofálne mesačnou PNkou v rámci ktorej mi na operačnom stole ubudol počet bielych hovadiniek v chlebárni… a celkovo bol vlastne rok v súkromí celkom na dve veci… profesionálne som na tom bol PERFEKTNE! Let’s see:

JA A PREKLADY – Na sklonku roku 2013 som dokončil preklad Sabriel, po novom roku som sa vrátil k zásahom prekladateľky a rukopis na jej podnety ešte prepísal a vylepšil. Kniha napokon vyšla a ja som na ňu fakt hrdý. Btw. toto bol jeden zo splnených snov. Ani nie, že som to preložil a tak, ale že konečne vyšiel nejaký Garth Nix po slovensky! Už len tú knihu otvoriť… Bojím, bojím, že kam len pozriem, všade nájdem chyby, preklepy a niečo, čo mi uniklo. No a potom som zobral útokom Lirael. Zabil som s tou 600-stranovou bichľou pol roka a už sa teším, čo na to povie redaktorka! Lebo Lirael je moja naj :) No a ku koncu roka som sa dal na dve rýchlovky, Origami a čerstvo dokončené Tvory a netvory zo sveta Harryho Pottera, čo je fantastická kniha The Creature Vault ! Určite to považujem za intenzívny rok!

JA A ČÍTANIE – Keďže som veľa prekladal, na čítanie ostalo menej času. Goodreads poslušne hlási 79 kníh, čo je oproti kedysi 150tim celkom málo. Ale tak preklad zožerie poriadne veľa času. Škoda, že sa mi tam nerátajú všetky tie slovenské rukopisy, ktoré čítame, keď si nájdeme chvíľku… I keď zasa tie ani nečítam do konca, keďže poväčšinou je ich kvalita nezávideniahodná. Chcel by som čítať viac, ale keď mne sa už niekedy fakt nechce :) A tak sedím za kompom a radšej čumím na nejaký bezprízorný seriál. Avšak niekoľko kníh mi predsa len ostalo v pamäti zarytých poriadne hlboko.
*teraz napäto pozerá do GR a premýšľa, čo spomenúť…*
Mhm… čítal som málo pre seba a veľa do práce. Za zmienku stojíKate DiCamillo – píše najlepšie detské knihy ever! Jandy Nelson si ma získala, úplne a vážne… o tom hovorí aj momentálne prebiehajúci rereading jej jesennej novinky I’ll Give You The Sun. A koniec roka som strávil s Aristotelom a Dantem, ktorí objavovali záhady univerza. Skvelé čítanie.

JA A EDITOROVANIE – po pracovnej stránke bol toto úplne mega rok! Vybuchli 3 série! (Vybuchli je pozitívne, znamená, že sa začali neuveriteľne predávať!) Chápete, až tri! Najprv vlastne len kniha Kam zmizla Aljaška, od Greena a do konca roka sa k nemu pomaličky vypredali aj Charlieho malé tajomstvá :) Potom konečne prerazila Cassandra Clare a Nástroje smrteľníkov! Hell, yessss!!! A na záver Divergencia od Veroniky Roth. Úplná paráda. A to mi dovolilo poskladať úplne fenomenálny rok 2015! Už teraz sa teším na všetky tie suprové knihy!

JA A BLOGOVANIE – KATASTROFA! Povedzme si to na rovinu. Články by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. I keď mám pocit, že aspoň dva z nich mali trochu hlbší dosah na blogosféru ako takú. Nechajte ma žiť v naivite :)

JA A KNIHY – aspoň v tejto sekcii nastala aká taká zmena :) Kupoval som si výrazne menej kníh. Takže aj moja peňaženka sa potešila a už v nej z času načas aj nachádzam nejaké peniaze. Prepadol som však americkým paperbackom, ktoré sú na dotyk úplne iné ako tie naše, či britské… ešteže máme staré dobré bookdepo! Pri českých a slovenských sa v poslednom čase sústreďujem buď na nejaké dobré YA, alebo sci-fi a fantasy. Aj teraz by som si chcel hneď dvoje kúpiť!

JA A ROK 2015 – A čo v novom roku? Svet gombička! Chcem viac čítať pre potešenie, ak mi to práca dovolí. Chcem viac blogovať, lebo sa chcem o knihách rozprávať. Chcem aj začať písať, ale to je strašne vo hviezdach. Nekontrolovateľne sa teším na takmer každú knihu, čo mi svieti v edičnom pláne na rok 2015. Ak všetko vyjde podľa plánu a ešte sa naše knihy aj budú predávať, tak máme pred sebou perfektný rok, určite najlepší odkedy som tam, kde som. A vlastne rok už začal a ja čítam a mám z toho aj radosť :)

Erik

úpadok slovenskej blogosféry

Diagnóza slovenských blogov znie: recenzie, tagy, meme, chvastačky, unboxingy… a raz za uhorský rok nejaký ten článoček, sem-tam originálny, zväčša však len prepláchnutý výplach toho, čo už zaznelo niekde inde, alebo čo práve rezonuje v celej blogosfére.

Áno, bohužiaľ mám silný pocit, že to so slovenskými knižnnými blogmi ide už nejaký ten piatok dolu vodou. A dôvodov je hneď niekoľko, len sa tak samé od seba sypú z rukáva:

Recenzie:
Začnime recenziami. Neviem kto kedy vymyslel, že recenzia má mať tri časti:
Anotácia, 
prerozprávanie deja
a krátke zhodnotenie.
Najradšej by som tú osobu vystrelil na mesiac. V prvom rade si uvedomme, že anotácie sa často píšu v predstihu a často ich píšu ľudia, ktorí knihu ešte nečítali. A tak len niečo pozliepajú z rôznych anglických anotácií, recenzií a pod. Čiže už samotná  recenzia  začína zmätkom a chaosom. Potom príde na rad obyčajné, nudné a nezáživné prerozprávanie deja, ktoré je až neuveriteľne často len prerozprávaním anotácie. Akurát sa poukáže na chyby v nej. Naozaj to je hodné ocenenia. A na záver jeden odsek, v ktorom sa len zhrnie, že sa to čítalo samé, a postavy boli otravné a, spánombohom, dávam tomu XY hviezdičiek, lodičiek, autíčok, či kieho frasu!

Naozaj sa mi ťažko hľadajú recenzie, ktoré by začínali nejakým výkrikom, niečím, čo by ma hneď zaujalo. Prečo majú pri recenziách všetci potrebu opičiť sa po niekom inom, prečo to naši blogeri nepíšu tak ako im huba narástla! Prečo tu nie je snaha zaujať hneď na začiatku. Naozaj sa niekedy zamýšľam, že či vôbec sa tu knihy čítajú. Všetci veľmi dobre vieme, aký je dôležitý začiatok – či už anotácie, alebo samotnej knihy – a zrazu je tu halda blogových recenzií, v ktorých ma prvé dve tretiny nedonútia ani zapnúť druhú bunku mozgovú.

A ešte bonus – prerozprávaný životopis autora. Niektorí si dokonca ani nedajú námahu, aby niečo vyplodili a len prepíšu (s chybami) to, čo je na záložke v knihe. To sú absolútne zbytočnosti, ktoré už naozaj nikoho nezaujímajú, lebo to každý vie. A o knihe to, bohužiaľ, nič nevypovedá.

Rád by som sa raz pustil do jedného pokusu pri všetkých blogoch, ktoré spolupracujú s niekým, alebo nebodaj žiadajú niekoho o spoluprácu. Pokus č. 1: vyčierniť všetko, čo je opísané z knihy a internetovej stránky vydavateľa – teda všetko, čo je odniekadiaľ prepísané, alebo sa len nebodaj použilo obyčajné a fyzicky nenáročné ctrl+c/ctrl+v, lebo tie klávesy sú hneď poruke! A ešte vyčierniť všetko, čo fascinuje každého naokolo – doteraz nedokážem zabudnúť, ako každá recenzia na 50shades spomenula vnitřní bohyni. Koľko tam ostane vlastných a originálnych myšlienok blogera?

A to celkom nechápem. Veď je to kultúra knižných blogov a ja teda očakávam, že ich autori im venujú svoj vzácny čas, lebo to robia pre radosť, píšu ich preto, lebo majú radi knihy a chcú sa o nich s niekým aj porozprávať. Chcú vyjadriť SVOJ VLASTNÝ NÁZOR! Tak prečo potom ten v recenziách úplne absentuje? Ale že úplne!

Bohužiaľ som nadobudol podozrenie, že založenie knižného blogu je len cesta, ako získať recenzáky.

Recenzné výtlačky: 
Pravdupovediac, recenzné výtlačky by si zaslúžili samostatný blog! Každé dva dni nejaký príspevok o nich. Naozaj. Toľko by sa o nich dalo povedať!

S recenznými výtlačkami je však dvojaký problém.
Po prvé – blogeri ich berú ako knihy zadarmo, ktoré si môžu prečítať.
Po druhé – niektorí vydavatelia posielajú výtlačky každému, kto o ne zažiada, bez zamyslenia a budia tak dojem, že kníh na rozdávanie je neúrekom!

Začnem tým druhým. Áno, všetci si myslíme, že kníh je neúrekom, veď koľko ich rozdávajú americké vydavateľstvá! Nuž, vnesiem trocha reality do rozprávky, v ktorej všetci žijeme. Ani americké vydavateľstvá neposielajú recenzáky všetkým blogerom. A to ani zďaleka, tam majú iné kritéria na to, či vôbec začnú s niekým spolupracovať. Oni sa však aj pohybujú v iných číslach. Vezmime si nejaký super pretláčaný titul, ktorého prvý náklad sa ráta v desiatkach tisícok – ale že ku stovke sa to ťahá!!! (Pre porovnanie na slovensku je priemerný náklad 3 000 kusov.) A potom tie úžasné fotky, že práve dorazili ARCčka (Advance Reading Copy) tohto očakávaného megabestselleru! Kde sa zväčša píše koľko veľa ich prišlo, a to teda v stovkách, ak nie v tisícoch.

Nuž, to je všetko pekné, ale Slovensko je akosi odtrhnuté od reality. Len mizivé percento tých kníh totiž skončí u blogerov. Väčšina sa rozdelí medzi nasledovných ľudí:
:: kníhkupci – tvoria prvú veľkú časť. V Amerike aj v celej západnej Európe si totiž kníhkupectvá kupujú knihy na faktúru bez možnosti vrátenia (alebo len veľmi malé percento). Na Slovensku funguje komisný predaj, čo znamená, že kníhkupectvo má vlastne knihy požičané od vydavateľa a zaplatí mu, až keď knihy predá. Poviete si, veď to je super. Ale čo to vlastne znamená? Americkí kníhkupci si musia byť istí, či nejakú knihu kúpia, či do nej vrazia peniaze a potom sa snažia, aby ju čo najrýchlejšie predali! Slovenskí – ech, veď to sú len krumple, jedny hodím do tohto rohu, druhé do tamtoho. A ďalšie prekvapenie – americkí (aj západoeurópski) kníhkupci tie knihy aj čítajú!!! Česť výnimkám na Slovensku – poznám takých. Škoda, že tých druhých je neporovnateľne viac.
:: knihovníci a knihovníčky – druhá veľká skupina – v Amerike predstavujú knižnice samostatný trh! Podľa tejto štatistiky je ich v USA viac než 120 000. Neverím vlastným očiam!!! STO DVADSAŤ TISÍC!!! Z toho takmer 100 000 je ŠKOLSKÝCH! Gúglil som. Slovenská asociácia knižníc má 96 členov. (Práve som sa rozplakal.) Späť k téme, aj knihovníkom a knihovníčkam sa musia knihy páčiť, aby ich nakúpili do svojich zbierok! A ja sa už nečudujem popularite School Library Journalu v USA.
:: agenti, autori, kamaráti, zamestnanci vydavateľstva, celebrity – agenti predávajú knihy do zahraničia, autori robia vlastnú kampaň, kamaráti – veď predsa buduje akýsi prepublishing buzz! Zamestnanci vydavateľstva musia tiež vedieť, o čom je reč – hlavne tí, ktorí majú knihu predávať, marketovať a pod. Celebrity – REKLAMA!
:: novinári – nuž hej, v zahraničí existujú aj literárne časopisy, nie ako u nás jediná Knižná revue.
:: blogeri sú bohužiaľ na úplnom konci.

Čiže aj ak k stotisícovému nákladu vytlačia vydavatelia niekoľko tisíc proofov (iný názov pre ARCčka), naozaj si myslíme, že sa k blogerom dostane tisícka? Čo by bolo 1%? A teraz naše slovenské pomery: priemerný náklad je 3 000 kusov, a predpokladám, že to jedno percento vydavateľ naozaj venuje na marketing, lenže v tom sú u nás zahrnutí všetci – kníhkupci, novinári, celebrity a blogeri. To je krutá realita.

Krutá realita je však sviňa a je to dvojsečná zbraň v slovenskej blogosfére. Bolo by úplne že najsamsuper, keby sa v deň vydania mohli na knihy zjaviť desiatky recenzií, naozaj super! Ale, teraz úprimne, načo by to bolo dobré? Prvá tretina – anotácia, druhá tretina – obsah, tretia tretina bolo to dobré, hrdinka mi neliezla na nervy, udeľujem nekonečný počet plných serepetičiek. Nikoho naozaj nebaví po vydaní čítať desiatky rovnakých recenzií. Jednu za druhou…

Čo však vlastne predstavuje taký recenzný výtlačok? Veď to by mala byť forma akejsi reklamy, nie? Akejsi dohody a spolupráce medzi vydavateľom/autorom a recenzentom. Nemal by za ten fyzický výtlačok hotovej knihy spraviť recenzent aj niečo viac, ako napísať jednu recenziu bez hlavy a päty a ohviezdičkovať to knihu na GoodReads? Asi žijem v nejakom nereálnom svete.

Pokus č. 2: Kebyže mi niekto pošle recenzný výtlačok – och teraz neuveriteľne túžim po novom Davidovi Mitchellovi (autor Atlasa mrakovThe Bone Clocks –, tak tej knihe venujem viac ako jeden príspevok. Určite o nej básnim na všetkých sociálnych sieťach, aby všetci moji nasledovatelia vedeli, že čítam niečo superbombastické. Pravidelne apdejtujem o svojom postupe. Kým sa na knihu teším, možno vytiahnem nejaké zaujímavosti z netu, pohľadám nejaký rozhovor, pokúsim sa z neho vymámiť rozhovor, priblížim jeho minulú tvorbu… a nakoniec to zavŕšim peknou recenziou. Ktorá bude mať hlavu aj pätu. Ale asi žijem naozaj v nejakom zidealizovanom svete. Lebo u nás sa považuje za bežné knihu prečítať a napísať o nej pár riadkov.

No nežijem. Sú blogy, ktoré majú pravidelné súťaže, majú pravidelne knihu mesiaca, ktorej sa intenzívnejšie venujú. Všetko sa dá, len treba chcieť.

Druhá vec je – a tu si sypem popol na hlavu ja – že aj vydavateľstvo/autor by potom mali ďalej pracovať s celým blogovým príspevkom, ďalej ho šérovať a šíriť. Lebo ja ako bloger som niečo prečítal a napísal, a vydavateľstvo/autor by mali použiť svoje široké siete, aby ma spropagovali. Áno, tak by to asi malo fungovať.

Ale čo, keď sa mi kniha nepáči? A tým som načal ďalšiu tému:

Vydavateľstvo verzus blog:
Aký by mal byť medzi nimi vzťah? Ja si myslím, že čiastočne navzájom prospešný, ako som navrhol už vyššie. Na druhej strane, v poslednom čase narážam na dva veľké okruhy problémov.

Prvý:
Blog sa snaží akosi votrieť do priazne vydavateľa a tak postuje úplne všetko, čo od vydavateľa dostane. Napokon to končí tak, že sa na blogu zjaví každá tlačová správa, každá fejsbúková upútavka na akciu. A ja už potom nemám pocit, že čítam blog nejakého nadšeného čitateľa, ale akúsi predĺženú ruku vydavateľa. Druhý extrém je, že sa blog akosi “neprirodzene” úplne preorientuje a bloger potom číta a “recenzuje” všetko, čo mu je vydavateľ ochotný poslať. Ale že bez zamyslenia sa nad tým, kto sú vlastne jeho čitatelia.

Druhý:
Ak mám povedať pravdu, neveril som vlastným očiam, keď sa začali hrnúť recenzie na tú krásnu modrú knihu, čo teraz každý číta od tej autorky, čo má nekonečnú sériu o anjeloch. Hlavne, že sú obálky pekné! Ale ja som neveril vlastným očiam!!! Čítam jednu recenziu za druhou, druhú za treťou, všetky začínajú rovnako, of course! Všetky na knihu vlastne nadávajú, ale na konci príde krásne zhrnutie, že majú pre knihu a autorku slabosť a preto si zaslúži plný alebo takmer plný počet hovadiniek.

Divné, že? Aj mne sa zdalo. A tak sa začal trošku pátrať. A tak som sa dopátral. Ono totiž jedno vydavateľstvo zrušilo spoluprácu s istou blogerkou, ktorá si dovolila na ich knihu napísať negatívnu recenziu. A tak sa na najnovší prírastok z ich stajne akosi podozrivo hrnú samé pozitívne reakcie. Žeby náhoda? Možno v rozprávke. Ale tu sme na Slovensku. A veď to je také naše, že si fyzický majetok vážime viac ako vlastný názor.

Áno, zopakujem to – zasa som pripomenul vlastný názor. Lebo tým sa v rôznych diskusiách strašne operuje, že to je vlastne len toho-koho vlastný názor a na ten má ten-kto právo. A zrazu sa tu roja recenzie, v ktorých sa slovenská blogosféra bojí vyjadriť vlastný názor, lebo by prišla o takú vzácnu spoluprácu.

To sme naozaj klesli až tak hlboko?

Naozaj je nám prednejšia nejaká kniha zadarmo, ako povedať, čo si o knihe myslíme? Alebo to nevieme? A tak sa len stále dokola kopíruje niekoho názor? Ja už niekedy fakt neviem a začínam sa v tom všetkom chaose strácať. Ešte keď sú k tomu všetky blogy rovnaké.

Ale problém je aj s negatívnymi recenziami. Nájsť totiž dobrú, rozumej konštruktívnu, negatívnu recenziu je naozaj ťažké (ako som spomenul aj v nedávnom rozhovore). Natrafiť na recenziu, ktorá nie je plná hejterstva, či už voči autorovi, knihe, sérii, či nebodaj vydavateľstvu je naozaj ťažké! A recenziu, ktorá len nesumarizuje všetko už niekde povedané. Česť výnimkám.

S čím to súvisí? Prečo je tomu tak? Žeby sme boli naozaj bez vlastného názoru? Ja v tom cítim aj absenciu akejsi originality/individuality blogera.

Individualita a obsah:
Ja individualitu niektorých blogerov naozaj nevnímam. Aj keď sa snažím. To, čo je prítomné na GoodReads, kde kope každý sám za seba, absolútne ale vôbec nepresakuje na blog. Prečo?

Asi si to mnohí neuvedomujú, ale odrazom individuality blogera je obsah blogu. Že ako?
Individualitu blogera totiž spoznáte z jeho recenzií (už sme si povedali, že to ide u nás dolu vodou) a z pôvodných článkov.

Pôvodný článok? Čo to preboha je?

No nie je to tých milión meme a tagov. Ešte tie meme by boli aj zaujímavé, keby tu zasa niekto neudal trend, že sa tam vlastne len nakopíruje obálka, anotka, video, citát z knihy… a potom jedna veta: Na túto knihu sa teším, lebo má peknú obálku. WTF?!?!?!?! Čo mi to vlastne o danej osobe povie? Nič!

Priznávam, niektoré sa mi páčia, ale nie sú na to iné siete? Sám sa chystám pustiť do 30 Day Book Challenge, ale filtrujem to na tumblr, fotky kníh dávam na Instagram, a pod… A najhoršie sú tie vlny… Och tie módne vlny! Najnovšia je unboxing. Nechápem zmysel, prepáčte mi, ak mi ho niekto logicky vysvetlí, a ešte ma aj presvedčí, tak toto tvrdenie stiahnem, ale NAČO???

Späť k pôvodnej téme :)
Článok na tému, čo vás zaujme, projekt, ktorý si vymyslíte, hocičo a zrazu – neuveríte – čitateľ sa na blog bude vracať.

Chcem vám niečo ozrejmiť. Blog musí byť zaujímavý nielen vizuálne ale aj obsahovo. Priznám sa, mám blogy, pri ktorých si prečítam aj päťdesiatu ôsmu recenziu na Mesto kostí, lebo viem, že ten bloger si na tom zgustne. A potom sú tu ostatné, kde to len zoskrolujem a prečítam posledný odstavec. ALE VŽDY sa začítam do článkov, škoda, že ich je tak strašne málo. Ono to ani nemusí byť ťažké a komplikované tvorenie, hoc aj niečo krátke, zamyslenie sa, hocičo!!!

Naozaj mi na slovenských blogoch chýba taká akási “knižná žurnalistika”, hoci v plienkach, ale knižná žurnalistika. Zamyslenie sa nad knihami, knižným svetom. Písanie o rôznych témach zaujímavým, takmer až reportážnym spôsobom. Niekoľko blogerov je toho schopných, ale čo ostatní? Pošlite klasické recenzie na druhú stranu Dunaja či Tatier (podľa toho, čo máte bližšie) a pustite sa do nich úplne inak!

Lebo… keby ste nevedeli… tak nad slovenskou blogosférou visí taký čierny oblak – chcem viac komentárov a lajkov. No ale ako má čitateľ okomentovať deväťdesiatu tretiu recenziu na Upírsku akadémiu, ktorá je navlas rovnaká ako osemdesiat recenzií doteraz publikovaných? Prečo sa slovenskí blogeri nezamýšľajú, nedumajú, neuvažujú a nedávajú to online?

Fakt som presvedčený, že aspoň polovica blogerov píše svoj prvý román. Niektorí úspešne, iní nie. Ja len nechápem, prečo sa rozpisujú v tajnosti, prečo si neprecvičujú jazyk a narábanie s ním online, prečo sa sem tam nad niečím nezamyslia a niečo nevyplodia.

A potom by sa hrnuli aj komentáre a lajky. Keď je článok o niečom, tak sa dá hneď o niečom diskutovať! Je to začarovaný kruh, z ktorého len tak ľahko neunikneme. Sorry.

Čitateľ:
Bloger by si mal po čase položiť otázku, kto je jeho čitateľ. Čo od neho očakáva, kam chce aby sa pozrel. A podľa toho by mal usporiadať aj vizuál svojho blogu. Akože je super, že niekto je hviezda jasná našej úžasnej blogosféry roku 2015, ale čo to povie čitateľovi? Prečo ho radšej neupozorniť na najčítanejší príspevok? Na zamyslenie, na ktoré je bloger najviac hrdý? Alebo vytiahnuť staršiu recenziu/príspevok na tému, ktorá práve letí?

Akosi blogy zabúdajú, že ich čitateľmi sú aspoň trochu kultúrne vzdelaní ľudia. Čitatelia kníh! Ľudia, čo nemajú problém zhltnúť šesťsto stranové klady!

Tak prečo sú módne ultrakrátke články?
Aj keď sme na internete, a máme na čítanie chvíľku, chceme predsa, aby sa návštevník začítal, aby tam strávil dosť času, aby sa zamyslel a povedal si, hmmm… zaujímavé, dievča/chalan píše pekne, čo ešte napísal? Neuveríte, ale ak natrafím na zaujímavý blog, čítam pekne hlboko do histórie, lebo ma to vskutku zaujíma! Skúste sa raz pozrieť na svoje blogy ako cudzí pozorovateľ, čo vás zaujme ako prvé, čo vás upúta?

Prečo je momentálne moderné zvýrazňovanie viet v texte?
Ja neviem, kto s tým prišiel, ale začínam s tým mať vážny problém. Zvýrazniť nadpis odseku, okej. Ale zvýrazňovať celé pasáže a vety? Má to len jeden výsledok – každý jeden čitateľ ten článok preletí a prečíta len to, čo je zvýraznené. Ja sám sa musím pekelne sústrediť, aby som prečítal celý taký článok. A čo sa tak vlastne deje? Čitateľ si prečíta len to, čo je podľa autora dôležité, lebo zvyšok je aj tak vata, ktorú tam napchal, len aby tam niečo bolo. Asi zabúdame, čo sa deje na GR – koľko ľudí, toľko chutí. Dovoľte im, aby si sami vzali z toho článku, recenzie to, čo je pre nich dôležité. Nevnucujte im vlastné názory. Aj toto je komentárokiller!

A na záver?
Čo povedať na záver.
Slovenská blogosféra je v kríze. Ešte vždy funguje niekoľko z tých prvých blogov (nebudem ich nazývať staré, veď majú sotva po päť rokov). Prežili len tie najzaujímavejšie a v iných prípadoch najvytrvalejšie. Respektíve prežili tie, kde ich tvorcovia majú k svojim čitateľom taký vzťah, že si ešte aj počas náročného day jobu dokážu nájsť chvíľku niečím prispievať. Áno, je mi za nimi smutno. A je mi smutno, že nepíšu častejšie. Lebo to bol pôžitok čítať.

A potom tu máme hromadu aktívnych blogov, z ktorých sa veľmi pomaly začínajú niektoré profilovať. I keď mám pocit, že posledné mesiace, akosi viaceré vystrkujú rožky. No i tak je to málo.

Pre mňa osobne je však smutné, že slovenské blogovanie je v prvom rade o naháňaní sa za recenznými výtlačkami, chválením sa nimi. A popri recenziách na knihy od vydavateľstiev, kde sa každý bloger snaží nájsť aspoň niečo pozitívne, neostáva čas na skutočné recenzie. Na recenzie kníh, ktoré ten-ktorý bloger naozaj miluje, a číta ich s radosťou. Pri ktorých, by čitateľ zistil, čo je ten bloger zač. A v konečnom dôsledku mal dôvod sa na blog vracať.

Škoda.

Erik<

o tom, ako je klasická fantasy iba pre chlapov. WTF?!

„Kdyby spisovatel psal jen pro svou dobu, musel bych zlomit pero a zahodit je.“ Povedal Victor Hugo a citovala ho Ayn Rand v prológu k mojej najobľúbenejšiej knihe všetkých čias, ktorú by som si so sebou vzal na opustený ostrov – Zdroj / The Fountainhead.

A možno na to podvedome poukázala Luu: že Brandon Sanderson (súčasný autor) napísal knihu, v ktorej reálne absentujú pomenované ženské hrdinky. Ako má potom táto kniha osloviť súčasnú čitateľku.

Záznam na celú obrazovku 20.7.2014 114140.bmp

Už som si myslel, že sa toho nedočkám, ale konečne sa na GoodReads rozprúdila zaujímavá debata. Škoda, že skončila, skôr ako sa poriadne rozprúdila :) Všetko sa to začalo tým, že Luu sa začítala do Mistborna a na strane 310 objavila druhú ženskú postavu, ktorú si autor vážil natoľko, aby jej dal aj nejaké meno – aby to nebola len ďalšia slúžka, kuchárka, skaatka… Do diskusie som sa zapojil ja, Filip, Simona a mnohí ďalší. Rozvinula sa debata, či je niečo “iba” pre baby a “iba” pre chlapcov, či sú tu na zachraňovanie sveta iba muži a ženy na ich občasné potešenie a že ženy neboli na niečo stvorené.

Tu je upravená verzia môjho príspevku (bez osobných výčitiek), lebo som nechcel, aby sa stratil v zákutiach goodreadsovských diskusií.

Povedzme si nazačiatok jedno: Literatúre dominujú ženy. To je krutá pravda a fakt. Vytiahnite si hocktorú štatistiku – kto literatúru kupuje, kto ju číta, kto sa o nej baví, kto pracuje vo vydavateľstvách – v redakciách, kde sa pracuje s textom. Nechce sa vám? Ani nemusíte, všade dominujú ženy :) Ian McEwan spravil pred časom pokus: Postavil sa na ulicu a rozdával so svojimi študentmi a študentkami knihy. Každá jedna žena, ktorú oslovili, si knihu zadarmo vzala. Každý jeden chlap zaváhal a len zopár napokon odkráčalo s knihou pod pazuchou. To je, bohužiaľ, obraz dnešnej čítajúcej spoločnosti.

Takže hovoriť v dnešnej dobe o tom, že niečo je pre chalanov a niečo pre baby, že niečo čítajú len chalani alebo len baby… Veľmi skoro by sme skončili pri tom, že čítajú len baby. A výnimočne sa prišťastí aj nejaký ten chalan.

A oháňať sa v dnešnej dobe nejakými módnymi trendami v literatúre? Veď sa len pozrite na hocktoré iné odvetvie kultúry. Dnes je v móde všetko. A to sa prenáša aj do literatúry. Každý číta všetko! Druhá vec, či si to prizná, a či to prizná verejne. Áno, existujú rôzne okrajové a príliš špecifické žánre, ale vo svojom krátkom živote som ja sám prečítal niekoľko chicklitiek, a poviem vám, že tú hodinu-dve, čo som s nimi strávil vôbec neľutujem – len aj tam, podobne ako v každom žánri, treba vedieť siahnuť, a nie vziať prvé, čo vás prepadne v kníhkupectve. (Ľutujem len 45 minút môjho života, ktoré mi vzalo Tajomstvo – ale citujem z neho pasáže dodnes, čiže asi ma to nejako poznačilo.)

Poďme však ešte na začiatok, konkrétne mojej knižnej kariéry, a na moje dni strávené behaním po Panta Rhei. Tiež som tam prišiel s veľkými ideálmi a s presvedčením, že len to, čo čítam ja, je najlepšie, že ja som stelesnením intelektuálneho mladíka s najlepším vkusom pod slnkom. No kníhkupectvo, a hlavne kupujúci, mi otvorili oči. Kto som ja, aby som tvrdil, že je tá kniha lepšia ako hentá, kto som ja, aby som niečo skopával pod čiernu zem? Mám ja univerzálny vkus? Nie. A nemá ho nikto. Nikto nemá právo povedať, či je nejaká kniha dobrá alebo zlá. Môže akurát vyjadriť svoj subjektívny názor, či sa mu kniha páčila, či bola podľa neho dobre napísaná. Všetci totiž máme nejaký vkus a to – aj keď si to nechceme priznať – ovplyvňuje našu percepciu literatúry. Aj dnes moja práca nespočíva vo vyberaní najlepších kníh. Spočíva vo vyberaní takých kníh, aby sa čo najlepšie trafili do vkusu čo najväčšieho množstva čitateľov. A to je práca každého editora. A je to setsakramentsky subjektívna práca.

Všetci dnes nadávajú na evitovky. Prečo? Lebo sú to zlé knihy? A čo sú potom dobré knihy? Také, ktoré získali priehrštia literárnych cien? Také, ktoré vychválila nejedna celebrita? Podľa mňa je dobrá každá kniha, ktorá sa dokáže trafiť do vkusu čitateľov, a ktorá dokáže nájsť svoju cestu k tým čitateľom. Jedna kniha nie je horšia ako druhá, len má viac šťastia a nájde si cestu k svojim čitateľom. Áno, u Luu narazil Sanderson na prekážku – lebo Luu (ako žena) si (možno práve preto) takéto veci všíma. A to ma donútilo zamyslieť sa: Keby to bolo naopak, a všetci mužskí hrdinovia by boli ženy, a všetky ženské hrdinky by boli muži, a všetko okolo by ostalo tak ako je teraz, tak aj ja napíšem podobný status. Á, Brendánia Sandersonová, ďakujem ti za druhú mužskú postavu, ktorej si dala aj meno na s. 310. A spravil by to KAŽDÝ JEDEN CHLAP!

Čiže tu nie je chyba v nás – v Luu lebo si všimla, že tam nie sú ženy, vo Filipovi, že mu to nevadí. Nie. Tu je chyba v autorovi, ktorý napísal knihu, ktorá nekorešponduje s mojím úvodným citátom od Victora Huga. A je to kniha, ktorá, bohužiaľ, neprežije veky, pretože zlyháva v najzákladnejšej charakteristike každej knihy – byť pre širokú verejnosť. Áno, je to špecifický žáner, je to fantasy, je to klasická fantasy, ale ženy sa v nej nenájdu. Ženy nikdy neosloví tak, ako oslovila mňa alebo hocktorého mužského čitateľa. Tá kniha akosi neprežije v pamäti ľudí. Keďže momentálne intenzívne pracujem na Sabriel od Gartha Nixa, nedá mi tú knihu nespomenúť: Prvý raz totiž vyšla v roku 1995. Ktorý z dnešných YA hitov bude v povedomí verejnosti v roku 2035? Respektíve: Koľko iných YA kníh z roku 1995 sa dnes ešte vydáva po celom svete? Áno, to je podľa mňa úspešná kniha.

Že väčšina fantasy autorov sú muži a fantasy píšu pre mužov? Ale prosím vás. Väčšina u nás publikovaných možno. Už neviem, v ktorom filme som natrafil na zmienku koľko ženských autoriek začalo vydávať SF&F knihy pod mužským pseudonymom. Áno, bývalo to kedysi, hlboko v 80. rokoch 20. storočia. Len si zadajte do Googlu female authors using male pen names. Alebo rovno kliknite sem na výpis všetkých SF&F pseudonymov, žien je tam NAMRTE!

Keď sa však bavíme o mužských a ženských pseudonymoch, musíme myslieť aj na taký ten postupný vývoj chlapcov a dievčat a veci, ktoré sú v nás z toho akosi zakorenené. Do nejakého veku (ja neviem asi 8-10) majú deti za kamarátov aj chalanov aj baby. A potom, zrazu nami začnú trieskať hormóny a my sa začneme separovať – chalani sa kamošia len s chalanmi, baby len s babami. A tak isto sa menia aj naše čitateľské zvyky a všetko okolo toho. Chalani chcú čítať len chlapských autorov, kde sú hlavní hrdinovia chalani. Baby… nuž tie síce začínajú viac prepadávať romantike, ale nikdy nezanevrú na chlapcov, na chlapčenských hrdinov. Príklad? Prečo Rowlingová vydávala knihy ako J. K. Rowling? A nie ako Joanne Kathleen Rowling? Presne pre to – aby ju čítali aj chalani. Aby po knihe chalani aspoň siahli! Prečo vydala svoju dospelácku detektívku ako Robert Galbraith? Nie kvôli prachom, ani kvôli tomu, aby to neprirovnávali k Harrymu Potterovi. Ale preto, aby po nej siahli aj muži! Lebo veď ženské detektívky sú len o romantických pletkách hlavnej hrdinky a sem tam nejaká vraždička – tak to vníma dnešná spoločnosť.

Prišla reč aj na klasickú fantasy a ako je tá “hlavne” pre chalanov. Trošku osvety pre neznalých: Nepatria tam len tehly od mužských autorov. V klasickej fantasy má čestné miesto Ursula K Le Guin a Anne McCaffrey, od predminulého roku zrazu každý číta Jo Walton… a to sú len prvé čo mi hneď teraz napadli. A povedzme si úprimne, GRRM je dnes už asi tiež klasik, a môžeme sa staviť, že ho čítalo viac žien, ako chlapov. Prečo? Lebo chlapi sú leniví čítať nejakých 5 000 strán, radšej si skuknú seriál. Áno, chlapi viac inklinovali k fantasy a sci-fi, ale dnes sa všetko mení, čochvíľa to bude všetko inak.

Padlo dokonca tvrdenie, že dystópie sú ženská literatúra. Odporúčam každému, kto si to myslí, aby si naštudoval základy literárnej histórie. Netreba pre to spraviť veľa, postačí Google. Alebo rovno GoodReads, kde je hneď niekoľko podobných listov: Best Dystopian Fiction of All Time a ak odtiaľ vyrazíme bestsellerové YA tituly (povedzme si pravdu, že GoodReads aj hodnotenia ťahajú hore americkí tínedžeri, ktorí všetko buď milujú alebo nenávidia), tak nám v rebríčku zostanú títo autori: George Orwell/1984, Aldous Huxley/Brave New World, Ray Bradbury/Fahrenheit 451, Lois Lowry(ŽENA)/The Giver, Margaret Atwood(ŽENA)/The Handmaid’s Tale, William Golding/Lord of Flies, Orson Scott Card/Ender’s Game a pod. Alebo preleťte týmto listom, kde sú len dospelácke tituly: Dystópia tu bola dávno predtým ako sa jej chytila nejaká Suzanne Collins či Veronica Roth. Ale dnes nie je v móde písať dospelácku dystópiu, dnes letí tínedžerská. I keď aj to sa možno čoskoro zmení, keďže Darren Aronofsky ide pre HBO režírovať dystopickú trilógiu MaddAddam od Margaret Atwood (ŽENA).

Medzi fantasy a sci-fi knihami napísanými ženami a mužmi je diametrálny rozdiel. Ja ho intenzívne vnímam, ale prečítal som zatiaľ málo kníh (tým myslím desiatky), aby som to dokázal presnejšie a intenzívnejšie popísať. Môžem to len a len odporúčať! Ani nie preto, aby som niekomu vyvracal ich tvrdenia, ale aby objavili nový svet. Netreba siahať po debutoch, skôr po vypísaných, uznávaných a literárnymi cenami ovenčených autorkách.

Aj z posledne povedaného vyplýva, že hovoriť v dnešnej dobe o tom, že niečo je prevažne ženská a prevažne mužská literatúra, je smiešne a je to len dôkazom mladíckej nerozvážnosti a zatiaľ nedostatočného literárneho vzdelania a rozhľadu. Ak však budete siahať len po knihách z vlastných vôd, nič nové a zaujímavé neobjavíte. Skúste sem tam načrieť aj inde. GR je na to ako stvorené. Je tam toľko rôznych listov, skupín, diskusií… Ak neviete, opýtajte sa. Všetci sú ochotní poradiť. Časom zistíte, koho názory a vkus sú podobné tým vašim, kto vám vie naozaj dobre poradiť.

Nastal čas, prezradiť vám jedno tajomstvo?
Dopyt = ponuka. Spisovatelia píšu a vydavatelia vydávajú len to, po čom je reálny dopyt. V 70. a 80. rokoch čítali SF&F knihy vo veľkom len chalani (geekovia, nerdi, trekisti, nazývajte ich ako len chcete), tak proste písali autori len o mužských hlavných hrdinoch a baby tam boli len na sex a zábavu. Ale zastávať takýto postoj v dnešnej dobe – klasická fantasy je pre chalanov a ženy sú tam len na potešenie, lebo ženy to proste nemajú v sebe, aby zachraňovali svet – žena na to nebola stvorená? Autor nemá šancu prežiť a nemá ju ani recenzent s podobnými názormi. Len sa pozrite ako rozniesli na kopytách Orsona Scotta Carda za jeho antihomosexuálne výroky. Dokonca až tak, že bojkotovali Enderovu hru v kinách! A tu si dávajte pozor, lebo od tvrdenia žena pre toto nebola stvorená.  je len krok k homosexuáli pre toto neboli stvorení. A v tom prvom prípade si aspoň viete dávať pozor na jazyk, no v tom druhom nikdy neviete who is hiding in the closet – yet.

Chcete vytiahnuť fyzickú silu žien? Ale prosím vás – Dávid a Goliáš!

Prišiel rad aj na to, či môžu byť baby hlavné postavy a či dokážu utiahnuť tú-ktorú knihu. Niekto asi nečítal Mistborna pozorne, lebo Vin (prvá pomenovaná žena v knihe) je hlavná postava. Dokonca sme sa bavili aj tom, či sú tie-ktoré ženské postavy hlavné. Napríklad, že Hermiona nie je hlavná postava – och, až sa vo mne dvíha žlč (ja, megafanúšik HP, čo má doma 7 rôznych vydaní celej série a plánuje si dokúpiť ďalšie!). Nazvať Hermionu, Rona, Dumbledora, Snapea, Nevilla vedľajšími postavami je urážka a niekto zrejme nečítal HP poriadne a pozorne. Odporúčam rereading, aj spoločný, lebo toto leto som ten svoj pravidelný každoročný ešte nezrealizoval. To isté platí aj o Sanse z Hry o tróny – ona tam nikdy nebola pre potešenie oka. To je postava, ktorá sa najviac vyvíja a mení. To je, prosímpekne, silná ženská postava. Mohla by utiecť, mohla by sa zabiť, ale nie, ona vie, že ešte nastane ten pravý čas pre ňu. Joffrey ju nechá pozerať sa na sťatú hlavu vlastného otca a ona to pre svoju rodinu vydrží. Naozaj odporúčam každému, aby si knihy prečítal. Seriál je masová záležitosť, kniha je klasická fantasy. A GRRM zatiaľ vydal cez 5 000 strán tejto ságy, to by nejaká Daenerys so svojimi troma drakmi neutiahla. A to platí pre každú epickú fantasy ságu.

Čo sa týka žien v Mistbornovi, a čisto mužskej Kelsierovej bandy, podľa mňa sa Sanderson príliš nechal uniesť stredovekým svetom a interpretáciou, ktorú súčasní i minulí historici o stredoveku ponúkajú. Realita stredoveku, ktorá je nám premietaná cez dochované historické pramene, je len mužská, ale to neznamená, že ženy tam boli len na zábavu a sex. Náboženstvo, spoločnosť, z toho plynúca výchova, myslenie spoločnosti… doteraz sme poznačený tým, čo do našich životov vniesla stredoveká cirkev a čo sme potom sami živili až do súčasnosti. (A nehádajte sa so mnou, som vyštudovaný historik – diplomová práca o cirkevných dejinách stredoveku. :) )

Čo dodať na záver – hudba, šport, videohry, literatúra – to všetko sú oblasti rovnako zastúpené mužmi aj ženami. Len preto, že chalani hrajú futbal, a nerobia rytmickú gymnastiku, neznamená, že taký šport neexistuje. Ja hrám na violončelo, chodím na ZUŠ, ¾ deciek sú baby. U nás v cellovej triede sme 4 chalani z 15-20 študentov. Knihy – 90% ženy. Keď nie viac. Videohry, okej… ale kedy chalani (česť výnimkám) štrikovali, alebo vyšívali, alebo nebodaj paličkovali?

Z celého toho elaborátu a diskusie mi bohužiaľ vyplynulo len jedno: Väčšina chlapov –ani tých sčítaných – nepozná veľmi dobre ženy. Len preto, že nemajú rovnaké prejavy sily a moci ako chlapi – prejavy, ktoré sú chlapom blízke a ktoré dokážu interpretovať – to ešte neznamená, že nemajú rovnaké pohnútky. Ženy vedú iné vojny, na iných frontoch, frontoch, ktoré sú im vlastné. A sú oveľa, oveľa svinskejšie ako tie chlapské. Chlap vás zrazí na zem a zabije. Žena… žena vás zrazí na zem, vychutná si porážku a zariadi, aby ste trpeli nadosmrti a ešte aj po nej. Aby ste naveky cítili, že proti nej si sa nemali postaviť.

Jop, chlapi o takých veciach nepíšu, lebo asi o nich nevedia a preto sú ženské hrdinky od chlapov autorov ploché a nerealistické.

A čo ja vlastne viem, veď som len čitateľ, čo hltá jednu knihu za druhou. Neanalyzujem každú jednu vetu, nejdem po jej pôvode a prečo ju ten-ktorý autor presne takto napísal. Len si užívam čítanie. Či muži, či ženy – to je úplne jedno, hlavne nech to lahodí môjmu gustu, lebo s inými knihami naozaj nechcem strácať čas.
Dobrú noc, čitatelia.

Erik

P. S.: Tu nájdete pôvodnú diskusiu. ak netúžite čítať všetkých 49 príspevkov, tak diskusiu najviac posunuli dopredu tie najdlhšie od Luu, Filipa, Simony a mňa :) Stojí to za to aj v plnom znení.

zabudnuté blogovýročie

Áno, je to tak, takto pred rokom a troma dňami – 27. júna – som spustil svoj blog. Povedzme si pravdu, že skôr neúspešne ako úspešne, keďže som bol zatiaľ schopný vyprodukovať neopakovateľných 12 článkov plus ten úvodný.

Nuž, nebudem sa vyhovárať na nedostatok času, poviem len, že nie veľmi často sa mi chce ešte večer po celodennej ústave niečo vytvárať.  Ale vstúpil som si do svedomia a idem zasa raz na to!

Mám niekoľko nápadov na nové články i projekty, ale načo hovoriť o niečom, čo potom aj tak nezrealizujem? Takže radšej pomlčím, a potom prezradím! :)

A čo som robil posledný polrok – keďže, áno, posledný post som napísal a postol 1. januára – kristepanenanebi, odvtedy sa toho stalo toľko! (práca, operácia, choroba, prepísať jeden preklad, Bologna, práca, Praha, prepísať druhý preklad, práca, koncert…)

Ale, napríklad, som aj čítal toto:

https://www.goodreads.com/user_challenges/1044538

https://www.goodreads.com/user_challenges/1044538?page=2

https://www.goodreads.com/user_challenges/1044538?page=3

 

Potom som načrel do kopy pôvodných rukopisov, čo nám strašila na stole. Čo ma tiež trochu inšpirovalo na niekoľko nových článkov, niektoré snáď už čoskoro.

Stačilo však planých rečí!

Chystám sa písať a čítať, a dúfam, že mi to vydrží dlho!

P.S.: Najbližšie sa chystám poraziť tieto dve megainštitúcie (asi aj v tomto poradí :) ):

brandon-sanderson-cesta-kralu1 10370953_10203172480848555_1347127511837811765_n

A to už je odo mňa nadnes všetko, lebo už usilovne pracujem na novom článku, o dva dni sa máte na čo tešiť :)

Erik

návrat strateného editora…

Som späť a žijem!

Keď som sa dnes pozrel na dátum posledného príspevku – 8. september – pretočili sa mi oči šesťkrát doľava a sedemkrát doprava. V mojej hlave deravej som si myslel, že som medzitým, čo to napísal a postol. Čo však vlastne so mnou bolo, kde som teraz a kam sa chystám?

Koniec septembra bol tradične hektický, doklepnutie posledných kníh, ktoré sme chceli stihnúť na Bibliotéku som si okorenil o dvojtýždňový výlet do Nemecka. Od 29. septembra do 13. októbra som sa flákal po Dojčlande a v rámci špeciálneho programu Frankfurtského knižného veľtrhu som s 15 ďalšími vyvolenými “vydavateľmi” cestoval po Nemecku, stretával rôznych nemeckých vydavateľov, pýtal sa ich nemieste otázky (koľko platíte za práva, koľko toho tlačíte, koľko toho predáte a pod.) a spoznával ako to funguje na iných knižných trhoch nielen v Európe, ale i v Ázii a Amerike. Potom sa konal najväčší knižný veľtrh vo Frankfurte, kde som mal dohodnuté nesmierne množstvo schôdzok. Poviem vám, behať medzi halami a so všetkými sa rozprávať len po anglicky, dá poriadne zabrať.

Nuž a keď som sa 14. októbra vrátil po dvoch týždňoch cestovanie, šprechovania a spíkovania k svojmu pracovnému stolu, čakala ma hŕba nevybavených e-mailov a niekoľko korektúr. E-maily pomaly likvidujem a podobne je to aj s korektúrami, takže sa už čoskoro dostanem do starých koľají a tým pádom aj k pravidelnejšiemu blogovaniu :D

Ešte mi ostáva dotiahnuť niekoľko vianočných titulov a potom už hor sa do roku 2014! Minulý týždeň som strávil s Mechanickou princeznou – už mi ostáva len dotiahnuť obálku do zdarného konca –, tento víkend sa pokúsim zistiť kto je mara dyerová?, aby som sa mohol budúci víkend vydať na Riskantnú výpravu s Benediktovou tajomnou spoločnosťou!

Downloads4

Okrem toho sme konečne dostali text tretiehu dielu série Divergencia a s prekladateľkou to teraz čítame ostošesť, aby sme rýchlo vymysleli čo najlepší slovenský názov! S Rezistenciou sme urobili dobrý ťah, tak uvidíme, čo nám ponúkne záhadný Allegiant. Niekde na stole mám dokonca schovaný papierik, že o čom sa chystám písať, len ho akosi minútu pred polnocou nedokážem nájsť :D

Takže do skorého videnia/počutia/čítania!

Erik

ako mi odišiel mozog na dovolenku

Alebo o tom, ako mi to vôbec nemyslí :D Je leto, je teplo, všetkým sa nám paria kečky, ledva dýchame, ledva prežívame, a v týchto betónových džungliach to teda nemáme vôbec ľahké. To boli časy, keď som si užíval letné prázdniny zo školy. A teraz v práci… musíme už všetci zarezávať – aspoň keby sme mali nejakú celozávodnú dovolenku, alebo čo tak poobednú siestu, ktorá by v našich končinách začínala o desiatej ráno o končila o štvrtej-piatej poobede?

Ja sa už dva týždne trápim s jednou korektúrou, a moja veľmi dobrá kamarátka sa ma snaží presvedčiť, že je to tak kvôli kvalite, resp. nekvalite knihy a že to teplo s tým nič, ale absolútne nič nemá :) Nebudem tu chodiť okolo horúcej kaše a rovno vám poviem, že ide o novú Alyson Noëlovú. Lenže čítala ju aj ona, môžem sa s ňou o tom hádať? Nebudem jej brať jej názor, lebo mne sa to btw. v angličtine páčilo viac ako jej séria Nesmrteľní. Ale ako som tak dnes kráčal do obchodu, po ďalšiu dávka nejakého ovocia, čo by ma ovlažilo… tamtadadá… ja som si spomenul. Presne pred rokom som sa totiž tiež trápil s inou korektúrou – to boli Temné diery od Carrie Ryan. Čítal som ju úmorných 22 dní. Och, Bože, keď to číslo vidím čierne na bielom, až sa mi pretočili očné buľvy… Keď sa to kolegyňa dozvie, asi ma prerazí :D

Nuž ale história sa opakuje. Och… práve som prebrúzdal svoje GoodReads konto, a zistil, že aj v roku 2011 som sa v auguste trápil s jednou korektúrou takto strašne dlho! Aby ste vedeli, bežný čas na korektúru (teda čítanie už hotového prekladu, ktorý je zalomený do stavu ako bude v knihe) je tak 100 strán na jeden deň. Moja doterajšia bilancia znie: 8 strán na deň. (Ja tu nie som, ja sa práve zahrabávam niekde hlboko pod čiernu zem, aby ma nikto nevidel, nikto o mne nepočul!)

cropped-Slide21

A takto som dnes zistil a čestne sa vám priznával, že istá časť môjho mozgu sa zobrala a proste odišla na dovolenku! Milé od nej/neho (časti mozgu/celého mozgu) – mohli mi to aspoň oznámiť… už keď tam spolu na mňa túto búdu našili.

Zvláštne však je, že len jedna pracovná časť môjho mozgu odišla na prázdniny. Čítať čítam úplne normálne, dokonca aj prekladám a ide mi to celkom dobre, ale aby som sa pustil do čítanie korektúry, nuž…. ehm… nechce sa mi!!! :D A hlavne mi tie slová vôbec ale vôbec nejdú do hlavy… Ale pri lustrovaní svojho goodreadsu som prišiel na ďalšiu zaujímavosť. A to že som toto – pre mňa – kritické obdobie roka preklenul s obľúbenými knihami. Minulý rok to bol Harry Potter maratón a rok predtým šesťdielna séria Siedma veža od Gartha Nixa.

$(KGrHqVHJBME9reu+sMiBPj!bKUmtg~~60_35   513ZIIjHlHL

A teraz tá dilema… vykašľať sa na všetko, vziať si dovolenku a vycapiť sa niekde na slnko a čítať to čo mám rád, až kým sa mi nebude z kečky pariť, alebo sa mám pokúsiť pracovať :D Prosím povedzte mi, že ani vám sa v lete nič nechce.

Toľko moje priznanie pri príležitostí narodenín Harryho Pottera a toho, že sa dnes prehupneme do druhej polovice letných prázdnin!

Veľa slnka, veľa vody, dobré oči a ešte lepšie knihy, v ktorých sa stránky obracajú samé od seba!

Erik

o zmene prekladateľky

Už dva mesiace riešim jednu veľkú dilemu. Ide o vynútenú zmenu prekladateľky v jednej zo sérií, ktorú si čitatelia obľúbili aj vďaka úžasnému prekladu. Áno, áno, ide o skvelú Upírsku akadémiu, pri ktorej som, bohužiaľ, nútený vymeniť prekladateľku. Bože, práve som si po sebe prečítal tieto prvé tri  vety a znie to ako nekrológ, či pohrebný príhovor.

Takže poďme rovno na vec a povedzme si, čo sa deje, ako som o tom premýšľal a čo ma – a nielen mňa, ale celý náš editorsko-redaktorký tím – viedlo k rozhodnutiu, ku ktorému sme nakoniec dospeli.

Všetci prekladatelia sú len ľudia. To je základná vec, ktorú si musíme uvedomiť a na ktorú čitatelia tak radi zabúdajú. V zahraničí, čo v zahraničí, už v susednom Česku je väčšina prekladateľov “zamestnaná ako prekladatelia na plný úväzok”. Dal som väčšinu predchádzajúcej vety do úvodzoviek, lebo to nie je zamestnanie, ako ho bežne chápeme. Prekladatelia nie sú zamestanci žiadneho vydavateľstva – niektorí pracujú pre prekladateľské agentúry, ale pre ne neprekladujú knihy, len zmluvy a podobné veci. Prekladatelia si musia robotu zháňať, naháňať preklady a otravovať vydavateľstvá. Na Slovensku to tak bohužiaľ nie je. Áno, je aj u nás zopár vyvolených, ktorý už túto prácu vykonávajú niekoľko rokov a majú vybudovanú reputáciu, ktorá im zabezpečuje pravidelný prísun prekladov… ale väčšina z nich sú obyčajní ľudia, čo trávia dni v nejakej kancelárii, prípadne učia decká v škole a po večeroch a po víkendoch sa venujú tým našim knižkám. Niekedy by ste sa čudovali, čím všetkým sa vaši prekladatelia živia :) (Asi nemusím spomínať, že v našich končinách sú preklady zaplatené slabo na množstvo práce, ktorú do nej ten-ktorý prekladateľ vloží. A maximálny výkon, ktorý dokáže prekladateľ podať je preklad 300 stranovej ľahšej knihy – po jazykovej stránke, nie obsahovej – za jeden kalendárny mesiac.)

No a pani prekladateľka, ktorá ma na rováši Upírsku akadémiu patrí presne medzi týchto ľudí, čo prekladajú po večeroch a po víkendoch. A ešte k tomu žije v Amerike a má troch synov vo veku Middle Grade. Čiže jej to dá všetko poriadne zabrať.

Ja som už začal niečo tušiť, keď meškala s odovzdaním Mrazivého bozku mesiac a pol. To v podstate nie je žiadna katastrofa, lebo také meškanie je úplne v pohode a ja s tým v podstate pri vypočítavaní harmonogramu aj rátam. No lenže, keď odovzdala preklad UA2, dohodli sme si harmonogram na preklad Kto je Mara Dyerová? Bože, viete, ako si to vyčítam doteraz? Opýtala sa ma, Erik, čo chceš skôr? Maru alebo akadémiu? A ja som v dobrej viere a v dobrej vôli povedal, že Maru… Lebo sme ju tak dlho odkladali (teraz myslím jednotku) a chcel som, aby sme s dvojkou prišli pekne krásne po polroku… Bože, trhám si kvôli tomu vlasy!

Preklad Mary 2 mešká už dva mesiace a prekladateľka ho odovzdá tak o dva týždne. V poslednom e-maile hlásila, že práve doprekladala poslednú stranu. Už to len po sebe prečíta a pošle mi to. A nakoniec dodala, že sú tri hodiny ráno a mala by ísť už spať, aby ráno vypravila decká do školy.

Keď som nad tým začal zamýšľať, hlavou sa premieľalo všeličo možné:
Čo s Upírskou akadémiou?
Čo s upírmi – čo s Rose, Dimitrim a Lissou? Kým dvojka mala v origináli 320 strán, trojka ich má 445 strán. A keď som sa na veci pozrel reálne – aj s prekladateľkou na druhej strane telefónnej linky – preklad by mohol byť reálne hotový najskôr ku koncu roka. Najskôr… oveľa reálnejšie by to však bolo vo februári. Plus treba prirátať minimálne 4 mesiace na redigovanie, sadzbu, korektúry a tlač a len tak sa zaprášilo a vydanie Tieňom pobozkanej sa razom ocitlo v júni 2014. Kurnik, veď to je rok po tom, čo vyšla dvojka!!! Znel mi okamžite v hlave alarm!

Čo s filmom?
A ešte musím brať do úvahy takú drobnosť, akou je film, ktorý – našťastie! – príde do našich kín, a ja dúfam a verím, že nám pomôže a prispeje k tomu, aby sme s touto sériou pokračovali, lebo naozaj je každý jeden diel lepší a premyslenejší a jednotlivé kúsky skladačky do seba postupne zapadajú. 

Ako neodradiť prekladateľku? 
A to je ďalšia vec, ktorá ma mátala dlho do noci. Baví to tú babu ešte? Má vôbec z toho prekladu ešte radosť, keď ju vždy naháňam, a ona je kvôli tej knihe hore do noci? Ja totiž nechcem, aby sa jej to zhnusilo, a aby tak začala klesať kvalita jej práce. Podľa mňa osobne prekladá úžasne, Hollého cenu určite nevyhrá, ale myslím si, že používa jazyk, ktorý je neuveriteľne blízky tínedžerom i netínedžerom a pri tom je svieži a naozaj sa suprovo číta.

Kam som tým chcel vlastne dôjsť? O čom sa na začiatku točil?

Aha, už som si spomenul. Toto všetko sa mi premieľalo dva mesiace hlavou, dva mesiace intenzívnych rozhovorov s kolegami i s redaktorkou aj s prekladateľkou. Ono to nie je len také jednoduché rozhodnutie, že sme si ráno povedali: “Tak a teraz idem nasrať všetkých čitateľov a vymením tutok prekladateľku, lebo toho mám dnes po krk.”  Premýšľal som o tom strašne dlho a strašne intenzívne. Bohužiaľ však na mňa tlačí film, kvôli ktorému musíme priniesť na pult ďalší diel… čo musíme, ja jednoducho chcem prísť na pult s ďalšou knihou, keď môžem.

Aj keď tuším a viem, že Upírska akadémia tým trochu utrpí, lebo to pri zmene vždy, ale bohužiaľ nemám inú možnosť… Na druhej strane ma však teší skutočnosť, že takto dovolím prekladateľke oddýchnuť si, zregenerovať sily a keď nadíde ten správny čas, vrátiť sa s plnou silou do nového prekladu, pretože ja si chcem od nej ešte niečo prečítať!!! Ja sa jej odmietam vzdať :)

Myslíte si, že som už skončil? Druhá ťažká úloha bola nájsť vhodnú prekladateľku, ktorá by s UA vedela a dokázala pokračovať a neuškodila by jej, práve naopak, pridala jej novú šťavu, nový dych, možno aby znel jazyk trochu literárnejšie a nie až tak surovo. (Naozaj myslím len trochu, nebojte sa, nezadal som prekladu nikomu, kto vyznáva desatoro Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Ale ešte aj po našich zásahoch ostali v UA kde-tu vety, ktoré proste škrípu a mohli by byť krajšie naformulované.)

Výber to nebol absolútne ľahký, prechádzal som našimi knihami a premýšľal a zamýšľal sa, či existuje niekto, kto by dokázal prebrať jej štafetu. Niekoho som objavil a dúfam, že to bola správna voľba. Určite budem na jeseň venovať UA oveľa viac času ako inej knihe, ale verím, že to bude stáť za to! Ono sa to totiž musí podariť. A takýmto spôsobom vydáme trojku presne k filmu, čo ma teší najviac :)

Snáď som vás príliš neunudil a aspoň trochu vám ozrejmil, aké ťažké rozhodovanie mám za sebou. A len dúfam, že ma potom vo februári neukameňujete.

Erik