úpadok slovenskej blogosféry

Diagnóza slovenských blogov znie: recenzie, tagy, meme, chvastačky, unboxingy… a raz za uhorský rok nejaký ten článoček, sem-tam originálny, zväčša však len prepláchnutý výplach toho, čo už zaznelo niekde inde, alebo čo práve rezonuje v celej blogosfére.

Áno, bohužiaľ mám silný pocit, že to so slovenskými knižnnými blogmi ide už nejaký ten piatok dolu vodou. A dôvodov je hneď niekoľko, len sa tak samé od seba sypú z rukáva:

Recenzie:
Začnime recenziami. Neviem kto kedy vymyslel, že recenzia má mať tri časti:
Anotácia, 
prerozprávanie deja
a krátke zhodnotenie.
Najradšej by som tú osobu vystrelil na mesiac. V prvom rade si uvedomme, že anotácie sa často píšu v predstihu a často ich píšu ľudia, ktorí knihu ešte nečítali. A tak len niečo pozliepajú z rôznych anglických anotácií, recenzií a pod. Čiže už samotná  recenzia  začína zmätkom a chaosom. Potom príde na rad obyčajné, nudné a nezáživné prerozprávanie deja, ktoré je až neuveriteľne často len prerozprávaním anotácie. Akurát sa poukáže na chyby v nej. Naozaj to je hodné ocenenia. A na záver jeden odsek, v ktorom sa len zhrnie, že sa to čítalo samé, a postavy boli otravné a, spánombohom, dávam tomu XY hviezdičiek, lodičiek, autíčok, či kieho frasu!

Naozaj sa mi ťažko hľadajú recenzie, ktoré by začínali nejakým výkrikom, niečím, čo by ma hneď zaujalo. Prečo majú pri recenziách všetci potrebu opičiť sa po niekom inom, prečo to naši blogeri nepíšu tak ako im huba narástla! Prečo tu nie je snaha zaujať hneď na začiatku. Naozaj sa niekedy zamýšľam, že či vôbec sa tu knihy čítajú. Všetci veľmi dobre vieme, aký je dôležitý začiatok – či už anotácie, alebo samotnej knihy – a zrazu je tu halda blogových recenzií, v ktorých ma prvé dve tretiny nedonútia ani zapnúť druhú bunku mozgovú.

A ešte bonus – prerozprávaný životopis autora. Niektorí si dokonca ani nedajú námahu, aby niečo vyplodili a len prepíšu (s chybami) to, čo je na záložke v knihe. To sú absolútne zbytočnosti, ktoré už naozaj nikoho nezaujímajú, lebo to každý vie. A o knihe to, bohužiaľ, nič nevypovedá.

Rád by som sa raz pustil do jedného pokusu pri všetkých blogoch, ktoré spolupracujú s niekým, alebo nebodaj žiadajú niekoho o spoluprácu. Pokus č. 1: vyčierniť všetko, čo je opísané z knihy a internetovej stránky vydavateľa – teda všetko, čo je odniekadiaľ prepísané, alebo sa len nebodaj použilo obyčajné a fyzicky nenáročné ctrl+c/ctrl+v, lebo tie klávesy sú hneď poruke! A ešte vyčierniť všetko, čo fascinuje každého naokolo – doteraz nedokážem zabudnúť, ako každá recenzia na 50shades spomenula vnitřní bohyni. Koľko tam ostane vlastných a originálnych myšlienok blogera?

A to celkom nechápem. Veď je to kultúra knižných blogov a ja teda očakávam, že ich autori im venujú svoj vzácny čas, lebo to robia pre radosť, píšu ich preto, lebo majú radi knihy a chcú sa o nich s niekým aj porozprávať. Chcú vyjadriť SVOJ VLASTNÝ NÁZOR! Tak prečo potom ten v recenziách úplne absentuje? Ale že úplne!

Bohužiaľ som nadobudol podozrenie, že založenie knižného blogu je len cesta, ako získať recenzáky.

Recenzné výtlačky: 
Pravdupovediac, recenzné výtlačky by si zaslúžili samostatný blog! Každé dva dni nejaký príspevok o nich. Naozaj. Toľko by sa o nich dalo povedať!

S recenznými výtlačkami je však dvojaký problém.
Po prvé – blogeri ich berú ako knihy zadarmo, ktoré si môžu prečítať.
Po druhé – niektorí vydavatelia posielajú výtlačky každému, kto o ne zažiada, bez zamyslenia a budia tak dojem, že kníh na rozdávanie je neúrekom!

Začnem tým druhým. Áno, všetci si myslíme, že kníh je neúrekom, veď koľko ich rozdávajú americké vydavateľstvá! Nuž, vnesiem trocha reality do rozprávky, v ktorej všetci žijeme. Ani americké vydavateľstvá neposielajú recenzáky všetkým blogerom. A to ani zďaleka, tam majú iné kritéria na to, či vôbec začnú s niekým spolupracovať. Oni sa však aj pohybujú v iných číslach. Vezmime si nejaký super pretláčaný titul, ktorého prvý náklad sa ráta v desiatkach tisícok – ale že ku stovke sa to ťahá!!! (Pre porovnanie na slovensku je priemerný náklad 3 000 kusov.) A potom tie úžasné fotky, že práve dorazili ARCčka (Advance Reading Copy) tohto očakávaného megabestselleru! Kde sa zväčša píše koľko veľa ich prišlo, a to teda v stovkách, ak nie v tisícoch.

Nuž, to je všetko pekné, ale Slovensko je akosi odtrhnuté od reality. Len mizivé percento tých kníh totiž skončí u blogerov. Väčšina sa rozdelí medzi nasledovných ľudí:
:: kníhkupci – tvoria prvú veľkú časť. V Amerike aj v celej západnej Európe si totiž kníhkupectvá kupujú knihy na faktúru bez možnosti vrátenia (alebo len veľmi malé percento). Na Slovensku funguje komisný predaj, čo znamená, že kníhkupectvo má vlastne knihy požičané od vydavateľa a zaplatí mu, až keď knihy predá. Poviete si, veď to je super. Ale čo to vlastne znamená? Americkí kníhkupci si musia byť istí, či nejakú knihu kúpia, či do nej vrazia peniaze a potom sa snažia, aby ju čo najrýchlejšie predali! Slovenskí – ech, veď to sú len krumple, jedny hodím do tohto rohu, druhé do tamtoho. A ďalšie prekvapenie – americkí (aj západoeurópski) kníhkupci tie knihy aj čítajú!!! Česť výnimkám na Slovensku – poznám takých. Škoda, že tých druhých je neporovnateľne viac.
:: knihovníci a knihovníčky – druhá veľká skupina – v Amerike predstavujú knižnice samostatný trh! Podľa tejto štatistiky je ich v USA viac než 120 000. Neverím vlastným očiam!!! STO DVADSAŤ TISÍC!!! Z toho takmer 100 000 je ŠKOLSKÝCH! Gúglil som. Slovenská asociácia knižníc má 96 členov. (Práve som sa rozplakal.) Späť k téme, aj knihovníkom a knihovníčkam sa musia knihy páčiť, aby ich nakúpili do svojich zbierok! A ja sa už nečudujem popularite School Library Journalu v USA.
:: agenti, autori, kamaráti, zamestnanci vydavateľstva, celebrity – agenti predávajú knihy do zahraničia, autori robia vlastnú kampaň, kamaráti – veď predsa buduje akýsi prepublishing buzz! Zamestnanci vydavateľstva musia tiež vedieť, o čom je reč – hlavne tí, ktorí majú knihu predávať, marketovať a pod. Celebrity – REKLAMA!
:: novinári – nuž hej, v zahraničí existujú aj literárne časopisy, nie ako u nás jediná Knižná revue.
:: blogeri sú bohužiaľ na úplnom konci.

Čiže aj ak k stotisícovému nákladu vytlačia vydavatelia niekoľko tisíc proofov (iný názov pre ARCčka), naozaj si myslíme, že sa k blogerom dostane tisícka? Čo by bolo 1%? A teraz naše slovenské pomery: priemerný náklad je 3 000 kusov, a predpokladám, že to jedno percento vydavateľ naozaj venuje na marketing, lenže v tom sú u nás zahrnutí všetci – kníhkupci, novinári, celebrity a blogeri. To je krutá realita.

Krutá realita je však sviňa a je to dvojsečná zbraň v slovenskej blogosfére. Bolo by úplne že najsamsuper, keby sa v deň vydania mohli na knihy zjaviť desiatky recenzií, naozaj super! Ale, teraz úprimne, načo by to bolo dobré? Prvá tretina – anotácia, druhá tretina – obsah, tretia tretina bolo to dobré, hrdinka mi neliezla na nervy, udeľujem nekonečný počet plných serepetičiek. Nikoho naozaj nebaví po vydaní čítať desiatky rovnakých recenzií. Jednu za druhou…

Čo však vlastne predstavuje taký recenzný výtlačok? Veď to by mala byť forma akejsi reklamy, nie? Akejsi dohody a spolupráce medzi vydavateľom/autorom a recenzentom. Nemal by za ten fyzický výtlačok hotovej knihy spraviť recenzent aj niečo viac, ako napísať jednu recenziu bez hlavy a päty a ohviezdičkovať to knihu na GoodReads? Asi žijem v nejakom nereálnom svete.

Pokus č. 2: Kebyže mi niekto pošle recenzný výtlačok – och teraz neuveriteľne túžim po novom Davidovi Mitchellovi (autor Atlasa mrakovThe Bone Clocks –, tak tej knihe venujem viac ako jeden príspevok. Určite o nej básnim na všetkých sociálnych sieťach, aby všetci moji nasledovatelia vedeli, že čítam niečo superbombastické. Pravidelne apdejtujem o svojom postupe. Kým sa na knihu teším, možno vytiahnem nejaké zaujímavosti z netu, pohľadám nejaký rozhovor, pokúsim sa z neho vymámiť rozhovor, priblížim jeho minulú tvorbu… a nakoniec to zavŕšim peknou recenziou. Ktorá bude mať hlavu aj pätu. Ale asi žijem naozaj v nejakom zidealizovanom svete. Lebo u nás sa považuje za bežné knihu prečítať a napísať o nej pár riadkov.

No nežijem. Sú blogy, ktoré majú pravidelné súťaže, majú pravidelne knihu mesiaca, ktorej sa intenzívnejšie venujú. Všetko sa dá, len treba chcieť.

Druhá vec je – a tu si sypem popol na hlavu ja – že aj vydavateľstvo/autor by potom mali ďalej pracovať s celým blogovým príspevkom, ďalej ho šérovať a šíriť. Lebo ja ako bloger som niečo prečítal a napísal, a vydavateľstvo/autor by mali použiť svoje široké siete, aby ma spropagovali. Áno, tak by to asi malo fungovať.

Ale čo, keď sa mi kniha nepáči? A tým som načal ďalšiu tému:

Vydavateľstvo verzus blog:
Aký by mal byť medzi nimi vzťah? Ja si myslím, že čiastočne navzájom prospešný, ako som navrhol už vyššie. Na druhej strane, v poslednom čase narážam na dva veľké okruhy problémov.

Prvý:
Blog sa snaží akosi votrieť do priazne vydavateľa a tak postuje úplne všetko, čo od vydavateľa dostane. Napokon to končí tak, že sa na blogu zjaví každá tlačová správa, každá fejsbúková upútavka na akciu. A ja už potom nemám pocit, že čítam blog nejakého nadšeného čitateľa, ale akúsi predĺženú ruku vydavateľa. Druhý extrém je, že sa blog akosi “neprirodzene” úplne preorientuje a bloger potom číta a “recenzuje” všetko, čo mu je vydavateľ ochotný poslať. Ale že bez zamyslenia sa nad tým, kto sú vlastne jeho čitatelia.

Druhý:
Ak mám povedať pravdu, neveril som vlastným očiam, keď sa začali hrnúť recenzie na tú krásnu modrú knihu, čo teraz každý číta od tej autorky, čo má nekonečnú sériu o anjeloch. Hlavne, že sú obálky pekné! Ale ja som neveril vlastným očiam!!! Čítam jednu recenziu za druhou, druhú za treťou, všetky začínajú rovnako, of course! Všetky na knihu vlastne nadávajú, ale na konci príde krásne zhrnutie, že majú pre knihu a autorku slabosť a preto si zaslúži plný alebo takmer plný počet hovadiniek.

Divné, že? Aj mne sa zdalo. A tak sa začal trošku pátrať. A tak som sa dopátral. Ono totiž jedno vydavateľstvo zrušilo spoluprácu s istou blogerkou, ktorá si dovolila na ich knihu napísať negatívnu recenziu. A tak sa na najnovší prírastok z ich stajne akosi podozrivo hrnú samé pozitívne reakcie. Žeby náhoda? Možno v rozprávke. Ale tu sme na Slovensku. A veď to je také naše, že si fyzický majetok vážime viac ako vlastný názor.

Áno, zopakujem to – zasa som pripomenul vlastný názor. Lebo tým sa v rôznych diskusiách strašne operuje, že to je vlastne len toho-koho vlastný názor a na ten má ten-kto právo. A zrazu sa tu roja recenzie, v ktorých sa slovenská blogosféra bojí vyjadriť vlastný názor, lebo by prišla o takú vzácnu spoluprácu.

To sme naozaj klesli až tak hlboko?

Naozaj je nám prednejšia nejaká kniha zadarmo, ako povedať, čo si o knihe myslíme? Alebo to nevieme? A tak sa len stále dokola kopíruje niekoho názor? Ja už niekedy fakt neviem a začínam sa v tom všetkom chaose strácať. Ešte keď sú k tomu všetky blogy rovnaké.

Ale problém je aj s negatívnymi recenziami. Nájsť totiž dobrú, rozumej konštruktívnu, negatívnu recenziu je naozaj ťažké (ako som spomenul aj v nedávnom rozhovore). Natrafiť na recenziu, ktorá nie je plná hejterstva, či už voči autorovi, knihe, sérii, či nebodaj vydavateľstvu je naozaj ťažké! A recenziu, ktorá len nesumarizuje všetko už niekde povedané. Česť výnimkám.

S čím to súvisí? Prečo je tomu tak? Žeby sme boli naozaj bez vlastného názoru? Ja v tom cítim aj absenciu akejsi originality/individuality blogera.

Individualita a obsah:
Ja individualitu niektorých blogerov naozaj nevnímam. Aj keď sa snažím. To, čo je prítomné na GoodReads, kde kope každý sám za seba, absolútne ale vôbec nepresakuje na blog. Prečo?

Asi si to mnohí neuvedomujú, ale odrazom individuality blogera je obsah blogu. Že ako?
Individualitu blogera totiž spoznáte z jeho recenzií (už sme si povedali, že to ide u nás dolu vodou) a z pôvodných článkov.

Pôvodný článok? Čo to preboha je?

No nie je to tých milión meme a tagov. Ešte tie meme by boli aj zaujímavé, keby tu zasa niekto neudal trend, že sa tam vlastne len nakopíruje obálka, anotka, video, citát z knihy… a potom jedna veta: Na túto knihu sa teším, lebo má peknú obálku. WTF?!?!?!?! Čo mi to vlastne o danej osobe povie? Nič!

Priznávam, niektoré sa mi páčia, ale nie sú na to iné siete? Sám sa chystám pustiť do 30 Day Book Challenge, ale filtrujem to na tumblr, fotky kníh dávam na Instagram, a pod… A najhoršie sú tie vlny… Och tie módne vlny! Najnovšia je unboxing. Nechápem zmysel, prepáčte mi, ak mi ho niekto logicky vysvetlí, a ešte ma aj presvedčí, tak toto tvrdenie stiahnem, ale NAČO???

Späť k pôvodnej téme :)
Článok na tému, čo vás zaujme, projekt, ktorý si vymyslíte, hocičo a zrazu – neuveríte – čitateľ sa na blog bude vracať.

Chcem vám niečo ozrejmiť. Blog musí byť zaujímavý nielen vizuálne ale aj obsahovo. Priznám sa, mám blogy, pri ktorých si prečítam aj päťdesiatu ôsmu recenziu na Mesto kostí, lebo viem, že ten bloger si na tom zgustne. A potom sú tu ostatné, kde to len zoskrolujem a prečítam posledný odstavec. ALE VŽDY sa začítam do článkov, škoda, že ich je tak strašne málo. Ono to ani nemusí byť ťažké a komplikované tvorenie, hoc aj niečo krátke, zamyslenie sa, hocičo!!!

Naozaj mi na slovenských blogoch chýba taká akási “knižná žurnalistika”, hoci v plienkach, ale knižná žurnalistika. Zamyslenie sa nad knihami, knižným svetom. Písanie o rôznych témach zaujímavým, takmer až reportážnym spôsobom. Niekoľko blogerov je toho schopných, ale čo ostatní? Pošlite klasické recenzie na druhú stranu Dunaja či Tatier (podľa toho, čo máte bližšie) a pustite sa do nich úplne inak!

Lebo… keby ste nevedeli… tak nad slovenskou blogosférou visí taký čierny oblak – chcem viac komentárov a lajkov. No ale ako má čitateľ okomentovať deväťdesiatu tretiu recenziu na Upírsku akadémiu, ktorá je navlas rovnaká ako osemdesiat recenzií doteraz publikovaných? Prečo sa slovenskí blogeri nezamýšľajú, nedumajú, neuvažujú a nedávajú to online?

Fakt som presvedčený, že aspoň polovica blogerov píše svoj prvý román. Niektorí úspešne, iní nie. Ja len nechápem, prečo sa rozpisujú v tajnosti, prečo si neprecvičujú jazyk a narábanie s ním online, prečo sa sem tam nad niečím nezamyslia a niečo nevyplodia.

A potom by sa hrnuli aj komentáre a lajky. Keď je článok o niečom, tak sa dá hneď o niečom diskutovať! Je to začarovaný kruh, z ktorého len tak ľahko neunikneme. Sorry.

Čitateľ:
Bloger by si mal po čase položiť otázku, kto je jeho čitateľ. Čo od neho očakáva, kam chce aby sa pozrel. A podľa toho by mal usporiadať aj vizuál svojho blogu. Akože je super, že niekto je hviezda jasná našej úžasnej blogosféry roku 2015, ale čo to povie čitateľovi? Prečo ho radšej neupozorniť na najčítanejší príspevok? Na zamyslenie, na ktoré je bloger najviac hrdý? Alebo vytiahnuť staršiu recenziu/príspevok na tému, ktorá práve letí?

Akosi blogy zabúdajú, že ich čitateľmi sú aspoň trochu kultúrne vzdelaní ľudia. Čitatelia kníh! Ľudia, čo nemajú problém zhltnúť šesťsto stranové klady!

Tak prečo sú módne ultrakrátke články?
Aj keď sme na internete, a máme na čítanie chvíľku, chceme predsa, aby sa návštevník začítal, aby tam strávil dosť času, aby sa zamyslel a povedal si, hmmm… zaujímavé, dievča/chalan píše pekne, čo ešte napísal? Neuveríte, ale ak natrafím na zaujímavý blog, čítam pekne hlboko do histórie, lebo ma to vskutku zaujíma! Skúste sa raz pozrieť na svoje blogy ako cudzí pozorovateľ, čo vás zaujme ako prvé, čo vás upúta?

Prečo je momentálne moderné zvýrazňovanie viet v texte?
Ja neviem, kto s tým prišiel, ale začínam s tým mať vážny problém. Zvýrazniť nadpis odseku, okej. Ale zvýrazňovať celé pasáže a vety? Má to len jeden výsledok – každý jeden čitateľ ten článok preletí a prečíta len to, čo je zvýraznené. Ja sám sa musím pekelne sústrediť, aby som prečítal celý taký článok. A čo sa tak vlastne deje? Čitateľ si prečíta len to, čo je podľa autora dôležité, lebo zvyšok je aj tak vata, ktorú tam napchal, len aby tam niečo bolo. Asi zabúdame, čo sa deje na GR – koľko ľudí, toľko chutí. Dovoľte im, aby si sami vzali z toho článku, recenzie to, čo je pre nich dôležité. Nevnucujte im vlastné názory. Aj toto je komentárokiller!

A na záver?
Čo povedať na záver.
Slovenská blogosféra je v kríze. Ešte vždy funguje niekoľko z tých prvých blogov (nebudem ich nazývať staré, veď majú sotva po päť rokov). Prežili len tie najzaujímavejšie a v iných prípadoch najvytrvalejšie. Respektíve prežili tie, kde ich tvorcovia majú k svojim čitateľom taký vzťah, že si ešte aj počas náročného day jobu dokážu nájsť chvíľku niečím prispievať. Áno, je mi za nimi smutno. A je mi smutno, že nepíšu častejšie. Lebo to bol pôžitok čítať.

A potom tu máme hromadu aktívnych blogov, z ktorých sa veľmi pomaly začínajú niektoré profilovať. I keď mám pocit, že posledné mesiace, akosi viaceré vystrkujú rožky. No i tak je to málo.

Pre mňa osobne je však smutné, že slovenské blogovanie je v prvom rade o naháňaní sa za recenznými výtlačkami, chválením sa nimi. A popri recenziách na knihy od vydavateľstiev, kde sa každý bloger snaží nájsť aspoň niečo pozitívne, neostáva čas na skutočné recenzie. Na recenzie kníh, ktoré ten-ktorý bloger naozaj miluje, a číta ich s radosťou. Pri ktorých, by čitateľ zistil, čo je ten bloger zač. A v konečnom dôsledku mal dôvod sa na blog vracať.

Škoda.

Erik<

add yours: knižná edícia (apríl)

Jep, rozhodol som sa zapojiť a rovno aj dohnať zmeškané :) Takže tu je Juditina ADD YOURS: knižná edícia!

add yours blue

Aprílové otázky:

Autor, od ktorého by som si prečítala aj telefónny zoznam. 
Jednoznačne Garth Nix! Ak ste od neho ešte nič nečítali – vaša chyba! Ja mám od neho prečítaných 20 kníh: 4 knihy zo série Staré kráľovstvo, 7 kníh zo série Kľúče od kráľovstva, 6 kníh zo série Siedma veža, a standalony: Shade’s Children, A Confusion of Princes a One Beastly Beast. Ostáva mi ešte prečítať tetralógiu Troubletwisters, jeho prvotinu Ragwitch a nejaké poviedky. Škoda, že nepíše rýchlejšie a nevydáva častejšie, ale takto je to aspoň skutočný sviatok, keď si môžem prečítať jeho knihu.

garth nix all books

Autor, ktorého tak neznášam, až ho milujem.
Úprimne neznášam Paola Bacigalupiho! Prečo? Lebo má úplne šialenú a šibnutú fantáziu, a pri každej jeho knihe som na začiatku úplne, že pafff… a potom dôjdem do polky a furt sa nič nedeje! Prosím pichnite mu niekto injekciu, aby v sebe objavil brutálnu akciu!

Kniha, kvôli ktorej som jednu noc vôbec nespal.
Akože od strachu alebo preto, že som to musel ASAP dočítať? ASAP dočítať verzia sa mi páči viac, dlho som spomínal, lebo som musel loviť v pamäti. Ale je to D. J. MacHale, že ste o ňom nikto nepočuli? Ani ma to neprekvapuje. Je to taký zvláštny týpek, ktorý napísal úplne fenomenálne 10 dielnu sériu Pendragon, pričom prvý diel je najkratší a má 400 strán :) A ja som druhú polovicu druhého dielu, celý tretí diel a prvú polovicu štvrtého dielu prečítal za 48 hodín (popri robote!). Potom môj mozog vypol službu a ja som musel knihy odložiť, ale teším sa, keď sa rozhodnem celú sériu dočítať. Som práve presne v polovici.

obrazky1

Kniha, na ktorú sa odhodlávam už roky.
Brisingr a Inheritance – mal by som pre pokoj duše dočítať posledné dva diely Eragona (takmer som napísal Estragona :) ). Jednotku a dvojku som prečítal snáď aj 5-krát. Ale keď otvorím trojku, idem zomrieť od nudy… Asi to bude jedna z tých kníh, ktoré ma dokázali očariť ako tínedžera, no teraz, keď mi ťahá trochu vyššie je to už nuda.

Postava, ktorá mi zlomila srdce.
Sorry, ja si takéto veci nevšímam :)

Hrdina, ktorý ma zruinoval pre všetkých ostatných.
Howard Roark zo Zdroja. Lebo mi dokázal, že svet môže byť aj čiernobiely a nemusím sa pretvarovať, aby som dokázal dosiahnuť svoje ciele.

Hrdinka, ktorá ma sklamala.
Tá trúba z Piatej vlny, ani nejdem hľadať radšej ako sa volá!

Knižný pár, ktorý nie je pár ale mal by byť, pretože by mi to urobilo hroznú radosť!
Sorry, neriešim takéto veci :)

Za filmové spracovanie ktorej knihy by som dal svoju pravú obličku?
Hocičo od Nixa! Ten ťulpas si chce napísať sám scenár k filmovej Sabriel, a dokonca aj komiks si chce sám napísať… ojojój!

Otázka na telo: Môj najväčší knižný prehrešok: 
Pán prsteňov – nečítal knihu, nevidel film, nepočul rozhlasovú hru!