ako som 1 rok 10 mesiacov a 16 dní nič neprečítal

… teda nie je to úplne tak celkom pravda ;) niečo som čítal a celkom dosť. Ale to boli pracovné veci — korektúry, posudky a podobne. Nečítal som nič pre vlastné potešenie.

Moja Zuza (kolegyňa a mentorka) je v podobnom stave už dlhšie. A asi sa to stáva, veď sa hovorí, že keď brigáduješ vo Figare, tak pri pulte môžeš natlačiť do hlavy toľko čokolády, koľko len uvládzeš… ale tej sa preješ po prvom týždni, max dvoch.

Mňa tiež postihla choroba z povolania… a to, že už som nedokázal relaxovať pri čítaní. Už ste asi sami zažili, proste sa to stane… ale nečakal som, že to bude trvať takmer dva roky. Najhoršie na tom bolo, že som ani nemal chuť čítať, a keď ma niečo oslovilo, tak som prečítal pár stránok a kniha ma prestala baviť — teda vlastne ani nestijla začať… za tie mesiace som rozčítal a nedočítal maximálne dve desiatky kníh a z tých som dokopy prečítal tak do 500 strán.

Ale nebolo to celé len zlé. Mozog aj oči si proste potrebovali oddýchnuť. A tak prišli na rad seriály a filmy, hudba, varenie a pečenie, bicyklovanie, flákanie sa po baroch ;) V podstate ma moja čitateľská kríza vytiahla von do sveta, medzi ľudí — a aj to niekedy treba.

Časy sa však zmenili, a pred mesiacom sa siahol po svojej srdcovke — po Harrym Potterovi. A musím sa priznať, tie prvé dve-tri kapitoly boli ako z nočnej mory. Prvú kapitoly som čítal snáď hodinu a nie a nie sa cez ňu prekúsať. Až keď sa na scéne zjavil Hagrid, tak som sa dokázal do čítania opäť pohrúžiť a užívať si ho naplno. Tak ako kedysi. Moja rýchlosť obracania stránok sa výrazne spomalila, ale aspoň si písmenká a riadky a príbeh a postavy o to viac užívam. A o tom to celé čítanie vlastne je — o užívaní si písaného slova (neznie to tak múdro ako v mojej hlave, ale veď-viete-čo-chcem-povedať). Zatiaľ som prečítal štyroch Potterov a teraz lúskam Victoriu Schwab a A Darker Shade of Magic (čo bola mimochodom posledná knihu, ktorú som 31. júla 2015 dočítal), lebo si to musím pripomenúť a pokračovať ďalej!

Čitateľskou krízou si asi prešiel každý z nás, tak mi dajte vedieť, koľko trvala tá vaša najdlhšia.

Yours, Erik

P.S.: Som sa rozhodol, že začnem znova písať, nie preto, aby som hejtoval a pi*oval, ale aby som priblížil to, čo vlastne robím. Vymyslel som si ale nový formát a inšpirovala ma k tomu Zoe Barnes zo seriálu House of Cards. V časáku Slugline (či ako sa to volalo) mali pravidlo, že reportéri hneď písali, čo objavili a nesušili to u seba niekoľko dní a ani to nedávali na kontrolu šéfredaktorom. Takže aj tento príspevok–tak ako ďalšie–som naťukal pri pive do mobilu. Snáď mi to vydrží ;)

ako si slovenskí blogeri serú do huby (komentované vydanie)

Vzhľadom na to, že nie každý pochopil, čo som chcel predvčerajším článkom povedať, pridávam komentované vydanie:

 

Áno, som nasratý, a áno, asi by som mal držať hubu a krok. Ale prečo? … lebo som editor a pracujem pre vydavateľstvo a tým pádom nemám právo nič komentovať. Len preto, lebo sa to odo mňa žiada a mal by som držať formu? Samozrejme! Bože chráň, aby niečo zlé opustilo moje ústa. To môžeme len tak ohovárať po chodbách nášho vydavateľstva. Hell no! Povedal som, že budem úprimný, tak idem s úprimnosťou von.

Tento rok je pre mňa v mnohom spešl. Asi najviac sa teším na to, že konečne vydávame aj pôvodnú slovenskú tínedžerskú (resp. Young Adult) tvorbu. Prvá kniha je už vonku, no ďalšie sú ešte v trúbe. Ako sa však začínajú zjavovať prvé “recenzie” opäť mi to pripomenulo, v akom úbohom stave je slovenská čitateľská verejnosť a ako tým trpia naši autori.

Na Slovensku to majú autori ťažké. To vieme všetci. A autori tínedžerských kníh ešte ťažšie. To vedia tí, čo sa niečo pokúsili vydať a neuspeli. Nikto seriózny sa ich dielam nevenuje, … nájsť v nejakom denníku, či časopise recenziu na pôvodnú tínedžerskú knihu je takmer rarita… veď tínedžerská literatúra je brak, ktorý sa neoplatí čítať, nie to ešte vydávať. To je presvedčenie mnohých dospelých. Hlavne tých, ktorí si ešte vždy myslia, že YA je špeciálny žáner literatúry… a pritom je to len vekové vymedzenie. Jedinú šancu na nejaký feedback predstavuje pofidérna slovenská blogosféra. O tom v akom je slovenská blogosféra som písal už tu. Keď už slovenskí autori niečo napíšu, a potom nedajbože uprosia vydavateľa, aby porozposielal nejaké recenzné výtlačky, alebo sami rozpošlú svoje vlastné autorské výtlačky, či si nakúpia knihy u vydavateľa a tie potom rozpošlú… no veď to je autorova povinnosť, ak chce, aby knihu nejaký bloger vôbec chytil do rúk. Že? Opäť sa vraciame k nekonečnej téme recenzných výtlačkov, ich úlohe, úlohe blogera atď… Stále dookola tá istá diskusia… 

O recenziách sa nebudem rozpisovať. Chceme sa začať baviť o tom, čo je a čo nie je recenzia? Zakopeme sa niekde poriadne hlboko. A nakoniec to skončí tak, že ja sa pokúšam z akéhosi titulu niekomu niečo prikazovať. A na to určite nemám právo! Je to zbytočné a hlavne všetci dobre vieme, že na Slovensku na prste jednej ruky zrátame blogerky Young Adult literatúry, ktoré vedia napísať recenziu, čo má hlavu a pätu. Áno vieme. Ale keďže si ich vážim a nechcem proti nim spustiť lavínu hejterizmu, tak vám nepoviem, kto to je. Len bodro hľadajte ďalej! Skôr je zaujímavá tá diskusia pod nimi. Okrem iného povinný spam: “Úžasná recenzia!” “Knihu si musím prečítať!” a potom: Ako sa všetci navážajú do knihy a do autora. Ako vlastne slovenská literatúra stojí za prd makový, … takmer v každej jednej recenzii na slovenskú knihu sa spomína, ako Slováci nevedia písať, ako sa to vlastne ani neoplatí čítať… a vlastne Slovákov aj tak nečítajú, ale tu sa ulakomili na ten recenzák. … ale už keď im ponúkli recenzák, tak ho neodmietli. 

Nuž… dobré ráno, slovenskí blogeri. Toto je  totiž dvojsečná zbraň, blogeri. 

Presne tak isto totiž dopadnú vaše veľdiela, ktoré po večeroch píšete. To že mnohí blogeri píšu, alebo maju v pláne niečo napísať je jasné ako facka. Ak ste veľmi lenivý, tak si len kliknite na ich Goodreadsovské profily a porátajte si, koľkí si ich prepli na “Goodreads Author Profile” a pritom ani nie že kniha nevyšla, ale ju ani nedopísali. Najčerstvejším príspevkom je skupina Ceruzka Klub, kde sa diskutuje o písaní poviedok a kníh! To, že ste ich dali prečítať kamošom, ktorí ich vychválili, že ste ich dali prečítať fellow-blogerom, ktorí to vychválili, … tých niekoľko šťastných blogerov, ktorí svoje knihy dopísali na nich neostalo sedieť a podelilo sa s nimi so svojimi kamošmi, čo je úplne pochopiteľné… nemá absolútne žiadnu výpovednú hodnotu. … lebo je to asi ako keď vám mamka, babka, dedko, strýko povie, že ste to napísali perfektne. 

A viete prečo?

Lebo oni vás prečítali len preto, že ste kamoši. To proste nepopriete, už keď vás niekto pozná, hneď sa k textu stavia osobne. Aj preto u nás posudzujú rukopis, ktorý by mohol byť perspektívny dvaja-traja ľudia! A oni slovenských autorov čítať nebudú, ... lebo tí nevedia písať… lebo tí nevedia písať. Ako som už povedal. A už vôbec nie fantasy a sci-fi. Veď to je celé zlé! Proste fantasy a sci-fi len od američanov a britov! To že sú na svete aj rôzni iní autori, skvelí autori, to nikoho nezaujíma, lebo čo nevychádza na Slovensku, nemá brutálnu kampaň v USA, a nechystá sa film s nejakým sexošom, to vlastne ani nemôže byť dobré! Veď to dokážu písať dobre a kvalitne len zahraniční autori. Jedine! Kto sme my na malom Slovensku, že sa do niečoho podobného púšťame? No evidentne niktoši! Veď fantasy zasadená v slovenskom prostredí proste nemôže fungovať! 

A čo je ešte najhoršie… v takmer každej recenzii, ktorá slovenské dielo sprdáva je cítiť taký ten skrytý podtón: a ja mám tie postavy (sorry, slovenská blogosféra odmieta používať správne slovo postavy a všade dáva charaktery … všetci, čo sú snáď na pochybách, nazrite prosím do slovenského slovníka, a nájdite si charakteristiku slova charaktersúhrn zdedených alebo získaných duševných vlastností človeka prejavujúcich sa v jeho správaní, konaní a spôsobe myslenia; synonymum povaha; človek s kladnými morálnymi vlastnosťami; súhrn podstatných, príznačných vlastností veci, javu; to, že niekto sa rozhodol, že anglické slovo character sa predsa prekladá ako charakter aj keď mám na mysli postavy, to ešte neznamená, že je to tak správne! ), takže: a ja mám tie postavy charaktery a svet v hlave lepšie premyslené, a ja viem ten svoj svet lepšie opísať, a moje postavy charaktery sa budú správať oveľa logickejšie, a mne tieto postavy charaktery liezli na nervy, ale moje budú moje a tie budú super… … stačí pozorne čítať recenzie a toto sa tam medzi riadkami dá pekne vyčítať… a tak ďalej donekonečna… a vlastne nie donekonečna, lebo blogeri sa uchytia jedného dvoch bodov, … áno je to pravda, vo väčšine prípadov sa blogeri uchytia dvoch prvkov v knihe, či už pozitívnych, alebo negatívnych a okolo tých sa neustále dokola točia a neposkytujú nič ďalšie, akoby kniha nebola o ničom inom… okolo ktorého sa potom točí celá dlhočizná recenzia bez hlavy a päty a tela… To že sa na začiatok recenzie drbne anotácia, na koniec vlastné osobné hodnotenie s odporúčaním a uprostred je nejaká vata, to ešte neznamená, že recenzia má hlavu, telo a pätu. 

Nuž nazrite do môjho sveta:

Chodia nám haldy rukopisov, o väčšine vieme, že nie je vhodná na vydanie po prvých stranách. Ten zvyšok má síce v sebe niečo zaujímavé, autori dokážu vymyslieť naozaj neobyčajný setting, ale napísať knihu nie je len o vymyslení niečoho zaujímavého… je to o úspešnom dotiahnutí do konca. O zauzlení a rozuzlení, o napísaní príbehu, ktorý nie je lineárny, ale dozviete sa aj kadečo zo života ostatných, hoc už len hlavných hrdinov. O postupnej gradácii. Toto je všeobecné hodnotenie na základe mojich skúseností, odpichuje sa od mnohých rozhovorov, ktoré v redakcii vedieme o rukopisoch, ktoré sme dostali a je to opakujúci sa jav. Mesačne prečítam 3 – 5 pôvodných slovenských rukopisov, a robím túto robotu 4 roky, porátajte si, koľko mi ich prešlo popod prsty. 

Väčšina to nedokáže, alebo na to ani nemá. A tí čo majú, tak tých vydávame.

Len to som chcel povedať.

Asi to nie je na mieste, ale chcel by som sa kritikom poďakovať. Lebo až teraz som si uvedomil, že vlastne ja som naozaj napísal všeobecný článok o súčasnom stave. Fakt som si už miestami myslel, že mi preskočilo a naozaj som tam napísal niečo, čo som ani nechcel. Ani slovom som nespomenul recenziu, na ktorú všetci narážate. Tá recenzia bola len kvapkou do mora môjho roztrpčenia. Všetky internety sú zahltené tým, ako slovenský národ kydá na slovenskú literárnu tvorbu. Ak sa chcete upínať na túto recenziu, nech sa páči! A takisto to ani nie je kritika blogerky, či recenzie – to by som vedel spustiť iné ranty, ale tie sú medzi mnou a blogerkou, a to na verejné miesto nepatrí.

Dokonca po prečítaní a vychytaní chýb som si uvedomil, že toto je skôr varovanie pre budúcich autorov (a špeciálne tých, čo sú aj blogeri), ktorí snáď chcú niečo napísať a vydať: Pozor na slovenských blogerov. Zväčša vám hrozí len negatívna reakcia a žiadne pochvalné slovo. Taká je naša realita. Ale ja sa budem tešiť aspoň z tých ľudí a s tými ľuďmi, ktorých oslovia aj knihy slovenských autorov. Ostáva mi dúfať, že sa raz všetko na dobré obráti.

ako si slovenskí blogeri serú do huby…

Áno, som nasratý, a áno, asi by som mal držať hubu a krok. Ale prečo? Len preto, lebo sa to odo mňa žiada a mal by som držať formu? Hell no! Povedal som, že budem úprimný, tak idem s úprimnosťou von.

Tento rok je pre mňa v mnohom spešl. Asi najviac sa teším na to, že konečne vydávame aj pôvodnú slovenskú tínedžerskú (resp. Young Adult) tvorbu. Prvá kniha je už vonku, no ďalšie sú ešte v trúbe. Ako sa však začínajú zjavovať prvé “recenzie” opäť mi to pripomenulo, v akom úbohom stave je slovenská čitateľská verejnosť a ako tým trpia naši autori.

Na Slovensku to majú autori ťažké. A autori tínedžerských kníh ešte ťažšie. Nikto seriózny sa ich dielam nevenuje, veď tínedžerská literatúra je brak, ktorý sa neoplatí čítať, nie to ešte vydávať. Jedinú šancu na nejaký feedback predstavuje pofidérna slovenská blogosféra. Keď už slovenskí autori niečo napíšu, a potom nedajbože uprosia vydavateľa, aby porozposielal nejaké recenzné výtlačky, alebo sami rozpošlú svoje vlastné autorské výtlačky, či si nakúpia knihy u vydavateľa a tie potom rozpošlú… no veď to je autorova povinnosť, ak chce, aby knihu nejaký bloger vôbec chytil do rúk. Že?

O recenziách sa nebudem rozpisovať. Je to zbytočné a hlavne všetci dobre vieme, že na Slovensku na prste jednej ruky zrátame blogerky Young Adult literatúry, ktoré vedia napísať recenziu, čo má hlavu a pätu. Skôr je zaujímavá tá diskusia pod nimi. Ako sa všetci navážajú do knihy a do autora. Ako vlastne slovenská literatúra stojí za prd makový, a vlastne Slovákov aj tak nečítajú, ale tu sa ulakomili na ten recenzák.

Nuž… dobré ráno, slovenskí blogeri.

Presne tak isto totiž dopadnú vaše veľdiela, ktoré po večeroch píšete. To, že ste ich dali prečítať kamošom, ktorí ich vychválili, že ste ich dali prečítať fellow-blogerom, ktorí to vychválili, nemá absolútne žiadnu výpovednú hodnotu.

A viete prečo?

Lebo oni vás prečítali len preto, že ste kamoši. A oni slovenských autorov čítať nebudú, lebo tí nevedia písať. A už vôbec nie fantasy a sci-fi. Veď to dokážu písať dobre a kvalitne len zahraniční autori. Kto sme my na malom Slovensku, že sa do niečoho podobného púšťame?

A čo je ešte najhoršie… v takmer každej recenzii, ktorá slovenské dielo sprdáva je cítiť taký ten skrytý podtón: a ja mám tie postavy (sorry, slovenská blogosféra odmieta používať správne slovo postavy a všade dáva charaktery), takže: a ja mám tie postavy charaktery a svet v hlave lepšie premyslené, a ja viem ten svoj svet lepšie opísať, a moje postavy charaktery sa budú správať oveľa logickejšie, a mne tieto postavy charaktery liezli na nervy, ale moje budú moje a tie budú super… a tak ďalej donekonečna… a vlastne nie donekonečna, lebo blogeri sa uchytia jedného dvoch bodov, okolo ktorého sa potom točí celá dlhočizná recenzia bez hlavy a päty a tela…

Nuž nazrite do môjho sveta:

Chodia nám haldy rukopisov, o väčšine vieme, že nie je vhodná na vydanie po prvých stranách. Ten zvyšok má síce v sebe niečo zaujímavé, autori dokážu vymyslieť naozaj neobyčajný setting, ale napísať knihu nie je len o vymyslení niečoho zaujímavého… je to o úspešnom dotiahnutí do konca. O zauzlení a rozuzlení, o napísaní príbehu, ktorý nie je lineárny, ale dozviete sa aj kadečo zo života ostatných, hoc už len hlavných hrdinov. O postupnej gradácii.

Väčšina to nedokáže, alebo na to ani nemá. A tí čo majú, tak tých vydávame.

Len to som chcel povedať.

Erik

recenzia na rok 2014

Rok 2014 je úspešne za nami a ja meškám s recenziou naň presne jeden mesiac, to celkom v poho, nie? I keď rok predchádzajúci začal pre mňa katastrofálne mesačnou PNkou v rámci ktorej mi na operačnom stole ubudol počet bielych hovadiniek v chlebárni… a celkovo bol vlastne rok v súkromí celkom na dve veci… profesionálne som na tom bol PERFEKTNE! Let’s see:

JA A PREKLADY – Na sklonku roku 2013 som dokončil preklad Sabriel, po novom roku som sa vrátil k zásahom prekladateľky a rukopis na jej podnety ešte prepísal a vylepšil. Kniha napokon vyšla a ja som na ňu fakt hrdý. Btw. toto bol jeden zo splnených snov. Ani nie, že som to preložil a tak, ale že konečne vyšiel nejaký Garth Nix po slovensky! Už len tú knihu otvoriť… Bojím, bojím, že kam len pozriem, všade nájdem chyby, preklepy a niečo, čo mi uniklo. No a potom som zobral útokom Lirael. Zabil som s tou 600-stranovou bichľou pol roka a už sa teším, čo na to povie redaktorka! Lebo Lirael je moja naj :) No a ku koncu roka som sa dal na dve rýchlovky, Origami a čerstvo dokončené Tvory a netvory zo sveta Harryho Pottera, čo je fantastická kniha The Creature Vault ! Určite to považujem za intenzívny rok!

JA A ČÍTANIE – Keďže som veľa prekladal, na čítanie ostalo menej času. Goodreads poslušne hlási 79 kníh, čo je oproti kedysi 150tim celkom málo. Ale tak preklad zožerie poriadne veľa času. Škoda, že sa mi tam nerátajú všetky tie slovenské rukopisy, ktoré čítame, keď si nájdeme chvíľku… I keď zasa tie ani nečítam do konca, keďže poväčšinou je ich kvalita nezávideniahodná. Chcel by som čítať viac, ale keď mne sa už niekedy fakt nechce :) A tak sedím za kompom a radšej čumím na nejaký bezprízorný seriál. Avšak niekoľko kníh mi predsa len ostalo v pamäti zarytých poriadne hlboko.
*teraz napäto pozerá do GR a premýšľa, čo spomenúť…*
Mhm… čítal som málo pre seba a veľa do práce. Za zmienku stojíKate DiCamillo – píše najlepšie detské knihy ever! Jandy Nelson si ma získala, úplne a vážne… o tom hovorí aj momentálne prebiehajúci rereading jej jesennej novinky I’ll Give You The Sun. A koniec roka som strávil s Aristotelom a Dantem, ktorí objavovali záhady univerza. Skvelé čítanie.

JA A EDITOROVANIE – po pracovnej stránke bol toto úplne mega rok! Vybuchli 3 série! (Vybuchli je pozitívne, znamená, že sa začali neuveriteľne predávať!) Chápete, až tri! Najprv vlastne len kniha Kam zmizla Aljaška, od Greena a do konca roka sa k nemu pomaličky vypredali aj Charlieho malé tajomstvá :) Potom konečne prerazila Cassandra Clare a Nástroje smrteľníkov! Hell, yessss!!! A na záver Divergencia od Veroniky Roth. Úplná paráda. A to mi dovolilo poskladať úplne fenomenálny rok 2015! Už teraz sa teším na všetky tie suprové knihy!

JA A BLOGOVANIE – KATASTROFA! Povedzme si to na rovinu. Články by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. I keď mám pocit, že aspoň dva z nich mali trochu hlbší dosah na blogosféru ako takú. Nechajte ma žiť v naivite :)

JA A KNIHY – aspoň v tejto sekcii nastala aká taká zmena :) Kupoval som si výrazne menej kníh. Takže aj moja peňaženka sa potešila a už v nej z času načas aj nachádzam nejaké peniaze. Prepadol som však americkým paperbackom, ktoré sú na dotyk úplne iné ako tie naše, či britské… ešteže máme staré dobré bookdepo! Pri českých a slovenských sa v poslednom čase sústreďujem buď na nejaké dobré YA, alebo sci-fi a fantasy. Aj teraz by som si chcel hneď dvoje kúpiť!

JA A ROK 2015 – A čo v novom roku? Svet gombička! Chcem viac čítať pre potešenie, ak mi to práca dovolí. Chcem viac blogovať, lebo sa chcem o knihách rozprávať. Chcem aj začať písať, ale to je strašne vo hviezdach. Nekontrolovateľne sa teším na takmer každú knihu, čo mi svieti v edičnom pláne na rok 2015. Ak všetko vyjde podľa plánu a ešte sa naše knihy aj budú predávať, tak máme pred sebou perfektný rok, určite najlepší odkedy som tam, kde som. A vlastne rok už začal a ja čítam a mám z toho aj radosť :)

Erik

úpadok slovenskej blogosféry

Diagnóza slovenských blogov znie: recenzie, tagy, meme, chvastačky, unboxingy… a raz za uhorský rok nejaký ten článoček, sem-tam originálny, zväčša však len prepláchnutý výplach toho, čo už zaznelo niekde inde, alebo čo práve rezonuje v celej blogosfére.

Áno, bohužiaľ mám silný pocit, že to so slovenskými knižnnými blogmi ide už nejaký ten piatok dolu vodou. A dôvodov je hneď niekoľko, len sa tak samé od seba sypú z rukáva:

Recenzie:
Začnime recenziami. Neviem kto kedy vymyslel, že recenzia má mať tri časti:
Anotácia, 
prerozprávanie deja
a krátke zhodnotenie.
Najradšej by som tú osobu vystrelil na mesiac. V prvom rade si uvedomme, že anotácie sa často píšu v predstihu a často ich píšu ľudia, ktorí knihu ešte nečítali. A tak len niečo pozliepajú z rôznych anglických anotácií, recenzií a pod. Čiže už samotná  recenzia  začína zmätkom a chaosom. Potom príde na rad obyčajné, nudné a nezáživné prerozprávanie deja, ktoré je až neuveriteľne často len prerozprávaním anotácie. Akurát sa poukáže na chyby v nej. Naozaj to je hodné ocenenia. A na záver jeden odsek, v ktorom sa len zhrnie, že sa to čítalo samé, a postavy boli otravné a, spánombohom, dávam tomu XY hviezdičiek, lodičiek, autíčok, či kieho frasu!

Naozaj sa mi ťažko hľadajú recenzie, ktoré by začínali nejakým výkrikom, niečím, čo by ma hneď zaujalo. Prečo majú pri recenziách všetci potrebu opičiť sa po niekom inom, prečo to naši blogeri nepíšu tak ako im huba narástla! Prečo tu nie je snaha zaujať hneď na začiatku. Naozaj sa niekedy zamýšľam, že či vôbec sa tu knihy čítajú. Všetci veľmi dobre vieme, aký je dôležitý začiatok – či už anotácie, alebo samotnej knihy – a zrazu je tu halda blogových recenzií, v ktorých ma prvé dve tretiny nedonútia ani zapnúť druhú bunku mozgovú.

A ešte bonus – prerozprávaný životopis autora. Niektorí si dokonca ani nedajú námahu, aby niečo vyplodili a len prepíšu (s chybami) to, čo je na záložke v knihe. To sú absolútne zbytočnosti, ktoré už naozaj nikoho nezaujímajú, lebo to každý vie. A o knihe to, bohužiaľ, nič nevypovedá.

Rád by som sa raz pustil do jedného pokusu pri všetkých blogoch, ktoré spolupracujú s niekým, alebo nebodaj žiadajú niekoho o spoluprácu. Pokus č. 1: vyčierniť všetko, čo je opísané z knihy a internetovej stránky vydavateľa – teda všetko, čo je odniekadiaľ prepísané, alebo sa len nebodaj použilo obyčajné a fyzicky nenáročné ctrl+c/ctrl+v, lebo tie klávesy sú hneď poruke! A ešte vyčierniť všetko, čo fascinuje každého naokolo – doteraz nedokážem zabudnúť, ako každá recenzia na 50shades spomenula vnitřní bohyni. Koľko tam ostane vlastných a originálnych myšlienok blogera?

A to celkom nechápem. Veď je to kultúra knižných blogov a ja teda očakávam, že ich autori im venujú svoj vzácny čas, lebo to robia pre radosť, píšu ich preto, lebo majú radi knihy a chcú sa o nich s niekým aj porozprávať. Chcú vyjadriť SVOJ VLASTNÝ NÁZOR! Tak prečo potom ten v recenziách úplne absentuje? Ale že úplne!

Bohužiaľ som nadobudol podozrenie, že založenie knižného blogu je len cesta, ako získať recenzáky.

Recenzné výtlačky: 
Pravdupovediac, recenzné výtlačky by si zaslúžili samostatný blog! Každé dva dni nejaký príspevok o nich. Naozaj. Toľko by sa o nich dalo povedať!

S recenznými výtlačkami je však dvojaký problém.
Po prvé – blogeri ich berú ako knihy zadarmo, ktoré si môžu prečítať.
Po druhé – niektorí vydavatelia posielajú výtlačky každému, kto o ne zažiada, bez zamyslenia a budia tak dojem, že kníh na rozdávanie je neúrekom!

Začnem tým druhým. Áno, všetci si myslíme, že kníh je neúrekom, veď koľko ich rozdávajú americké vydavateľstvá! Nuž, vnesiem trocha reality do rozprávky, v ktorej všetci žijeme. Ani americké vydavateľstvá neposielajú recenzáky všetkým blogerom. A to ani zďaleka, tam majú iné kritéria na to, či vôbec začnú s niekým spolupracovať. Oni sa však aj pohybujú v iných číslach. Vezmime si nejaký super pretláčaný titul, ktorého prvý náklad sa ráta v desiatkach tisícok – ale že ku stovke sa to ťahá!!! (Pre porovnanie na slovensku je priemerný náklad 3 000 kusov.) A potom tie úžasné fotky, že práve dorazili ARCčka (Advance Reading Copy) tohto očakávaného megabestselleru! Kde sa zväčša píše koľko veľa ich prišlo, a to teda v stovkách, ak nie v tisícoch.

Nuž, to je všetko pekné, ale Slovensko je akosi odtrhnuté od reality. Len mizivé percento tých kníh totiž skončí u blogerov. Väčšina sa rozdelí medzi nasledovných ľudí:
:: kníhkupci – tvoria prvú veľkú časť. V Amerike aj v celej západnej Európe si totiž kníhkupectvá kupujú knihy na faktúru bez možnosti vrátenia (alebo len veľmi malé percento). Na Slovensku funguje komisný predaj, čo znamená, že kníhkupectvo má vlastne knihy požičané od vydavateľa a zaplatí mu, až keď knihy predá. Poviete si, veď to je super. Ale čo to vlastne znamená? Americkí kníhkupci si musia byť istí, či nejakú knihu kúpia, či do nej vrazia peniaze a potom sa snažia, aby ju čo najrýchlejšie predali! Slovenskí – ech, veď to sú len krumple, jedny hodím do tohto rohu, druhé do tamtoho. A ďalšie prekvapenie – americkí (aj západoeurópski) kníhkupci tie knihy aj čítajú!!! Česť výnimkám na Slovensku – poznám takých. Škoda, že tých druhých je neporovnateľne viac.
:: knihovníci a knihovníčky – druhá veľká skupina – v Amerike predstavujú knižnice samostatný trh! Podľa tejto štatistiky je ich v USA viac než 120 000. Neverím vlastným očiam!!! STO DVADSAŤ TISÍC!!! Z toho takmer 100 000 je ŠKOLSKÝCH! Gúglil som. Slovenská asociácia knižníc má 96 členov. (Práve som sa rozplakal.) Späť k téme, aj knihovníkom a knihovníčkam sa musia knihy páčiť, aby ich nakúpili do svojich zbierok! A ja sa už nečudujem popularite School Library Journalu v USA.
:: agenti, autori, kamaráti, zamestnanci vydavateľstva, celebrity – agenti predávajú knihy do zahraničia, autori robia vlastnú kampaň, kamaráti – veď predsa buduje akýsi prepublishing buzz! Zamestnanci vydavateľstva musia tiež vedieť, o čom je reč – hlavne tí, ktorí majú knihu predávať, marketovať a pod. Celebrity – REKLAMA!
:: novinári – nuž hej, v zahraničí existujú aj literárne časopisy, nie ako u nás jediná Knižná revue.
:: blogeri sú bohužiaľ na úplnom konci.

Čiže aj ak k stotisícovému nákladu vytlačia vydavatelia niekoľko tisíc proofov (iný názov pre ARCčka), naozaj si myslíme, že sa k blogerom dostane tisícka? Čo by bolo 1%? A teraz naše slovenské pomery: priemerný náklad je 3 000 kusov, a predpokladám, že to jedno percento vydavateľ naozaj venuje na marketing, lenže v tom sú u nás zahrnutí všetci – kníhkupci, novinári, celebrity a blogeri. To je krutá realita.

Krutá realita je však sviňa a je to dvojsečná zbraň v slovenskej blogosfére. Bolo by úplne že najsamsuper, keby sa v deň vydania mohli na knihy zjaviť desiatky recenzií, naozaj super! Ale, teraz úprimne, načo by to bolo dobré? Prvá tretina – anotácia, druhá tretina – obsah, tretia tretina bolo to dobré, hrdinka mi neliezla na nervy, udeľujem nekonečný počet plných serepetičiek. Nikoho naozaj nebaví po vydaní čítať desiatky rovnakých recenzií. Jednu za druhou…

Čo však vlastne predstavuje taký recenzný výtlačok? Veď to by mala byť forma akejsi reklamy, nie? Akejsi dohody a spolupráce medzi vydavateľom/autorom a recenzentom. Nemal by za ten fyzický výtlačok hotovej knihy spraviť recenzent aj niečo viac, ako napísať jednu recenziu bez hlavy a päty a ohviezdičkovať to knihu na GoodReads? Asi žijem v nejakom nereálnom svete.

Pokus č. 2: Kebyže mi niekto pošle recenzný výtlačok – och teraz neuveriteľne túžim po novom Davidovi Mitchellovi (autor Atlasa mrakovThe Bone Clocks –, tak tej knihe venujem viac ako jeden príspevok. Určite o nej básnim na všetkých sociálnych sieťach, aby všetci moji nasledovatelia vedeli, že čítam niečo superbombastické. Pravidelne apdejtujem o svojom postupe. Kým sa na knihu teším, možno vytiahnem nejaké zaujímavosti z netu, pohľadám nejaký rozhovor, pokúsim sa z neho vymámiť rozhovor, priblížim jeho minulú tvorbu… a nakoniec to zavŕšim peknou recenziou. Ktorá bude mať hlavu aj pätu. Ale asi žijem naozaj v nejakom zidealizovanom svete. Lebo u nás sa považuje za bežné knihu prečítať a napísať o nej pár riadkov.

No nežijem. Sú blogy, ktoré majú pravidelné súťaže, majú pravidelne knihu mesiaca, ktorej sa intenzívnejšie venujú. Všetko sa dá, len treba chcieť.

Druhá vec je – a tu si sypem popol na hlavu ja – že aj vydavateľstvo/autor by potom mali ďalej pracovať s celým blogovým príspevkom, ďalej ho šérovať a šíriť. Lebo ja ako bloger som niečo prečítal a napísal, a vydavateľstvo/autor by mali použiť svoje široké siete, aby ma spropagovali. Áno, tak by to asi malo fungovať.

Ale čo, keď sa mi kniha nepáči? A tým som načal ďalšiu tému:

Vydavateľstvo verzus blog:
Aký by mal byť medzi nimi vzťah? Ja si myslím, že čiastočne navzájom prospešný, ako som navrhol už vyššie. Na druhej strane, v poslednom čase narážam na dva veľké okruhy problémov.

Prvý:
Blog sa snaží akosi votrieť do priazne vydavateľa a tak postuje úplne všetko, čo od vydavateľa dostane. Napokon to končí tak, že sa na blogu zjaví každá tlačová správa, každá fejsbúková upútavka na akciu. A ja už potom nemám pocit, že čítam blog nejakého nadšeného čitateľa, ale akúsi predĺženú ruku vydavateľa. Druhý extrém je, že sa blog akosi “neprirodzene” úplne preorientuje a bloger potom číta a “recenzuje” všetko, čo mu je vydavateľ ochotný poslať. Ale že bez zamyslenia sa nad tým, kto sú vlastne jeho čitatelia.

Druhý:
Ak mám povedať pravdu, neveril som vlastným očiam, keď sa začali hrnúť recenzie na tú krásnu modrú knihu, čo teraz každý číta od tej autorky, čo má nekonečnú sériu o anjeloch. Hlavne, že sú obálky pekné! Ale ja som neveril vlastným očiam!!! Čítam jednu recenziu za druhou, druhú za treťou, všetky začínajú rovnako, of course! Všetky na knihu vlastne nadávajú, ale na konci príde krásne zhrnutie, že majú pre knihu a autorku slabosť a preto si zaslúži plný alebo takmer plný počet hovadiniek.

Divné, že? Aj mne sa zdalo. A tak sa začal trošku pátrať. A tak som sa dopátral. Ono totiž jedno vydavateľstvo zrušilo spoluprácu s istou blogerkou, ktorá si dovolila na ich knihu napísať negatívnu recenziu. A tak sa na najnovší prírastok z ich stajne akosi podozrivo hrnú samé pozitívne reakcie. Žeby náhoda? Možno v rozprávke. Ale tu sme na Slovensku. A veď to je také naše, že si fyzický majetok vážime viac ako vlastný názor.

Áno, zopakujem to – zasa som pripomenul vlastný názor. Lebo tým sa v rôznych diskusiách strašne operuje, že to je vlastne len toho-koho vlastný názor a na ten má ten-kto právo. A zrazu sa tu roja recenzie, v ktorých sa slovenská blogosféra bojí vyjadriť vlastný názor, lebo by prišla o takú vzácnu spoluprácu.

To sme naozaj klesli až tak hlboko?

Naozaj je nám prednejšia nejaká kniha zadarmo, ako povedať, čo si o knihe myslíme? Alebo to nevieme? A tak sa len stále dokola kopíruje niekoho názor? Ja už niekedy fakt neviem a začínam sa v tom všetkom chaose strácať. Ešte keď sú k tomu všetky blogy rovnaké.

Ale problém je aj s negatívnymi recenziami. Nájsť totiž dobrú, rozumej konštruktívnu, negatívnu recenziu je naozaj ťažké (ako som spomenul aj v nedávnom rozhovore). Natrafiť na recenziu, ktorá nie je plná hejterstva, či už voči autorovi, knihe, sérii, či nebodaj vydavateľstvu je naozaj ťažké! A recenziu, ktorá len nesumarizuje všetko už niekde povedané. Česť výnimkám.

S čím to súvisí? Prečo je tomu tak? Žeby sme boli naozaj bez vlastného názoru? Ja v tom cítim aj absenciu akejsi originality/individuality blogera.

Individualita a obsah:
Ja individualitu niektorých blogerov naozaj nevnímam. Aj keď sa snažím. To, čo je prítomné na GoodReads, kde kope každý sám za seba, absolútne ale vôbec nepresakuje na blog. Prečo?

Asi si to mnohí neuvedomujú, ale odrazom individuality blogera je obsah blogu. Že ako?
Individualitu blogera totiž spoznáte z jeho recenzií (už sme si povedali, že to ide u nás dolu vodou) a z pôvodných článkov.

Pôvodný článok? Čo to preboha je?

No nie je to tých milión meme a tagov. Ešte tie meme by boli aj zaujímavé, keby tu zasa niekto neudal trend, že sa tam vlastne len nakopíruje obálka, anotka, video, citát z knihy… a potom jedna veta: Na túto knihu sa teším, lebo má peknú obálku. WTF?!?!?!?! Čo mi to vlastne o danej osobe povie? Nič!

Priznávam, niektoré sa mi páčia, ale nie sú na to iné siete? Sám sa chystám pustiť do 30 Day Book Challenge, ale filtrujem to na tumblr, fotky kníh dávam na Instagram, a pod… A najhoršie sú tie vlny… Och tie módne vlny! Najnovšia je unboxing. Nechápem zmysel, prepáčte mi, ak mi ho niekto logicky vysvetlí, a ešte ma aj presvedčí, tak toto tvrdenie stiahnem, ale NAČO???

Späť k pôvodnej téme :)
Článok na tému, čo vás zaujme, projekt, ktorý si vymyslíte, hocičo a zrazu – neuveríte – čitateľ sa na blog bude vracať.

Chcem vám niečo ozrejmiť. Blog musí byť zaujímavý nielen vizuálne ale aj obsahovo. Priznám sa, mám blogy, pri ktorých si prečítam aj päťdesiatu ôsmu recenziu na Mesto kostí, lebo viem, že ten bloger si na tom zgustne. A potom sú tu ostatné, kde to len zoskrolujem a prečítam posledný odstavec. ALE VŽDY sa začítam do článkov, škoda, že ich je tak strašne málo. Ono to ani nemusí byť ťažké a komplikované tvorenie, hoc aj niečo krátke, zamyslenie sa, hocičo!!!

Naozaj mi na slovenských blogoch chýba taká akási “knižná žurnalistika”, hoci v plienkach, ale knižná žurnalistika. Zamyslenie sa nad knihami, knižným svetom. Písanie o rôznych témach zaujímavým, takmer až reportážnym spôsobom. Niekoľko blogerov je toho schopných, ale čo ostatní? Pošlite klasické recenzie na druhú stranu Dunaja či Tatier (podľa toho, čo máte bližšie) a pustite sa do nich úplne inak!

Lebo… keby ste nevedeli… tak nad slovenskou blogosférou visí taký čierny oblak – chcem viac komentárov a lajkov. No ale ako má čitateľ okomentovať deväťdesiatu tretiu recenziu na Upírsku akadémiu, ktorá je navlas rovnaká ako osemdesiat recenzií doteraz publikovaných? Prečo sa slovenskí blogeri nezamýšľajú, nedumajú, neuvažujú a nedávajú to online?

Fakt som presvedčený, že aspoň polovica blogerov píše svoj prvý román. Niektorí úspešne, iní nie. Ja len nechápem, prečo sa rozpisujú v tajnosti, prečo si neprecvičujú jazyk a narábanie s ním online, prečo sa sem tam nad niečím nezamyslia a niečo nevyplodia.

A potom by sa hrnuli aj komentáre a lajky. Keď je článok o niečom, tak sa dá hneď o niečom diskutovať! Je to začarovaný kruh, z ktorého len tak ľahko neunikneme. Sorry.

Čitateľ:
Bloger by si mal po čase položiť otázku, kto je jeho čitateľ. Čo od neho očakáva, kam chce aby sa pozrel. A podľa toho by mal usporiadať aj vizuál svojho blogu. Akože je super, že niekto je hviezda jasná našej úžasnej blogosféry roku 2015, ale čo to povie čitateľovi? Prečo ho radšej neupozorniť na najčítanejší príspevok? Na zamyslenie, na ktoré je bloger najviac hrdý? Alebo vytiahnuť staršiu recenziu/príspevok na tému, ktorá práve letí?

Akosi blogy zabúdajú, že ich čitateľmi sú aspoň trochu kultúrne vzdelaní ľudia. Čitatelia kníh! Ľudia, čo nemajú problém zhltnúť šesťsto stranové klady!

Tak prečo sú módne ultrakrátke články?
Aj keď sme na internete, a máme na čítanie chvíľku, chceme predsa, aby sa návštevník začítal, aby tam strávil dosť času, aby sa zamyslel a povedal si, hmmm… zaujímavé, dievča/chalan píše pekne, čo ešte napísal? Neuveríte, ale ak natrafím na zaujímavý blog, čítam pekne hlboko do histórie, lebo ma to vskutku zaujíma! Skúste sa raz pozrieť na svoje blogy ako cudzí pozorovateľ, čo vás zaujme ako prvé, čo vás upúta?

Prečo je momentálne moderné zvýrazňovanie viet v texte?
Ja neviem, kto s tým prišiel, ale začínam s tým mať vážny problém. Zvýrazniť nadpis odseku, okej. Ale zvýrazňovať celé pasáže a vety? Má to len jeden výsledok – každý jeden čitateľ ten článok preletí a prečíta len to, čo je zvýraznené. Ja sám sa musím pekelne sústrediť, aby som prečítal celý taký článok. A čo sa tak vlastne deje? Čitateľ si prečíta len to, čo je podľa autora dôležité, lebo zvyšok je aj tak vata, ktorú tam napchal, len aby tam niečo bolo. Asi zabúdame, čo sa deje na GR – koľko ľudí, toľko chutí. Dovoľte im, aby si sami vzali z toho článku, recenzie to, čo je pre nich dôležité. Nevnucujte im vlastné názory. Aj toto je komentárokiller!

A na záver?
Čo povedať na záver.
Slovenská blogosféra je v kríze. Ešte vždy funguje niekoľko z tých prvých blogov (nebudem ich nazývať staré, veď majú sotva po päť rokov). Prežili len tie najzaujímavejšie a v iných prípadoch najvytrvalejšie. Respektíve prežili tie, kde ich tvorcovia majú k svojim čitateľom taký vzťah, že si ešte aj počas náročného day jobu dokážu nájsť chvíľku niečím prispievať. Áno, je mi za nimi smutno. A je mi smutno, že nepíšu častejšie. Lebo to bol pôžitok čítať.

A potom tu máme hromadu aktívnych blogov, z ktorých sa veľmi pomaly začínajú niektoré profilovať. I keď mám pocit, že posledné mesiace, akosi viaceré vystrkujú rožky. No i tak je to málo.

Pre mňa osobne je však smutné, že slovenské blogovanie je v prvom rade o naháňaní sa za recenznými výtlačkami, chválením sa nimi. A popri recenziách na knihy od vydavateľstiev, kde sa každý bloger snaží nájsť aspoň niečo pozitívne, neostáva čas na skutočné recenzie. Na recenzie kníh, ktoré ten-ktorý bloger naozaj miluje, a číta ich s radosťou. Pri ktorých, by čitateľ zistil, čo je ten bloger zač. A v konečnom dôsledku mal dôvod sa na blog vracať.

Škoda.

Erik<

add yours: knižná edícia (apríl)

Jep, rozhodol som sa zapojiť a rovno aj dohnať zmeškané :) Takže tu je Juditina ADD YOURS: knižná edícia!

add yours blue

Aprílové otázky:

Autor, od ktorého by som si prečítala aj telefónny zoznam. 
Jednoznačne Garth Nix! Ak ste od neho ešte nič nečítali – vaša chyba! Ja mám od neho prečítaných 20 kníh: 4 knihy zo série Staré kráľovstvo, 7 kníh zo série Kľúče od kráľovstva, 6 kníh zo série Siedma veža, a standalony: Shade’s Children, A Confusion of Princes a One Beastly Beast. Ostáva mi ešte prečítať tetralógiu Troubletwisters, jeho prvotinu Ragwitch a nejaké poviedky. Škoda, že nepíše rýchlejšie a nevydáva častejšie, ale takto je to aspoň skutočný sviatok, keď si môžem prečítať jeho knihu.

garth nix all books

Autor, ktorého tak neznášam, až ho milujem.
Úprimne neznášam Paola Bacigalupiho! Prečo? Lebo má úplne šialenú a šibnutú fantáziu, a pri každej jeho knihe som na začiatku úplne, že pafff… a potom dôjdem do polky a furt sa nič nedeje! Prosím pichnite mu niekto injekciu, aby v sebe objavil brutálnu akciu!

Kniha, kvôli ktorej som jednu noc vôbec nespal.
Akože od strachu alebo preto, že som to musel ASAP dočítať? ASAP dočítať verzia sa mi páči viac, dlho som spomínal, lebo som musel loviť v pamäti. Ale je to D. J. MacHale, že ste o ňom nikto nepočuli? Ani ma to neprekvapuje. Je to taký zvláštny týpek, ktorý napísal úplne fenomenálne 10 dielnu sériu Pendragon, pričom prvý diel je najkratší a má 400 strán :) A ja som druhú polovicu druhého dielu, celý tretí diel a prvú polovicu štvrtého dielu prečítal za 48 hodín (popri robote!). Potom môj mozog vypol službu a ja som musel knihy odložiť, ale teším sa, keď sa rozhodnem celú sériu dočítať. Som práve presne v polovici.

obrazky1

Kniha, na ktorú sa odhodlávam už roky.
Brisingr a Inheritance – mal by som pre pokoj duše dočítať posledné dva diely Eragona (takmer som napísal Estragona :) ). Jednotku a dvojku som prečítal snáď aj 5-krát. Ale keď otvorím trojku, idem zomrieť od nudy… Asi to bude jedna z tých kníh, ktoré ma dokázali očariť ako tínedžera, no teraz, keď mi ťahá trochu vyššie je to už nuda.

Postava, ktorá mi zlomila srdce.
Sorry, ja si takéto veci nevšímam :)

Hrdina, ktorý ma zruinoval pre všetkých ostatných.
Howard Roark zo Zdroja. Lebo mi dokázal, že svet môže byť aj čiernobiely a nemusím sa pretvarovať, aby som dokázal dosiahnuť svoje ciele.

Hrdinka, ktorá ma sklamala.
Tá trúba z Piatej vlny, ani nejdem hľadať radšej ako sa volá!

Knižný pár, ktorý nie je pár ale mal by byť, pretože by mi to urobilo hroznú radosť!
Sorry, neriešim takéto veci :)

Za filmové spracovanie ktorej knihy by som dal svoju pravú obličku?
Hocičo od Nixa! Ten ťulpas si chce napísať sám scenár k filmovej Sabriel, a dokonca aj komiks si chce sám napísať… ojojój!

Otázka na telo: Môj najväčší knižný prehrešok: 
Pán prsteňov – nečítal knihu, nevidel film, nepočul rozhlasovú hru!

o tom, ako je klasická fantasy iba pre chlapov. WTF?!

„Kdyby spisovatel psal jen pro svou dobu, musel bych zlomit pero a zahodit je.“ Povedal Victor Hugo a citovala ho Ayn Rand v prológu k mojej najobľúbenejšiej knihe všetkých čias, ktorú by som si so sebou vzal na opustený ostrov – Zdroj / The Fountainhead.

A možno na to podvedome poukázala Luu: že Brandon Sanderson (súčasný autor) napísal knihu, v ktorej reálne absentujú pomenované ženské hrdinky. Ako má potom táto kniha osloviť súčasnú čitateľku.

Záznam na celú obrazovku 20.7.2014 114140.bmp

Už som si myslel, že sa toho nedočkám, ale konečne sa na GoodReads rozprúdila zaujímavá debata. Škoda, že skončila, skôr ako sa poriadne rozprúdila :) Všetko sa to začalo tým, že Luu sa začítala do Mistborna a na strane 310 objavila druhú ženskú postavu, ktorú si autor vážil natoľko, aby jej dal aj nejaké meno – aby to nebola len ďalšia slúžka, kuchárka, skaatka… Do diskusie som sa zapojil ja, Filip, Simona a mnohí ďalší. Rozvinula sa debata, či je niečo “iba” pre baby a “iba” pre chlapcov, či sú tu na zachraňovanie sveta iba muži a ženy na ich občasné potešenie a že ženy neboli na niečo stvorené.

Tu je upravená verzia môjho príspevku (bez osobných výčitiek), lebo som nechcel, aby sa stratil v zákutiach goodreadsovských diskusií.

Povedzme si nazačiatok jedno: Literatúre dominujú ženy. To je krutá pravda a fakt. Vytiahnite si hocktorú štatistiku – kto literatúru kupuje, kto ju číta, kto sa o nej baví, kto pracuje vo vydavateľstvách – v redakciách, kde sa pracuje s textom. Nechce sa vám? Ani nemusíte, všade dominujú ženy :) Ian McEwan spravil pred časom pokus: Postavil sa na ulicu a rozdával so svojimi študentmi a študentkami knihy. Každá jedna žena, ktorú oslovili, si knihu zadarmo vzala. Každý jeden chlap zaváhal a len zopár napokon odkráčalo s knihou pod pazuchou. To je, bohužiaľ, obraz dnešnej čítajúcej spoločnosti.

Takže hovoriť v dnešnej dobe o tom, že niečo je pre chalanov a niečo pre baby, že niečo čítajú len chalani alebo len baby… Veľmi skoro by sme skončili pri tom, že čítajú len baby. A výnimočne sa prišťastí aj nejaký ten chalan.

A oháňať sa v dnešnej dobe nejakými módnymi trendami v literatúre? Veď sa len pozrite na hocktoré iné odvetvie kultúry. Dnes je v móde všetko. A to sa prenáša aj do literatúry. Každý číta všetko! Druhá vec, či si to prizná, a či to prizná verejne. Áno, existujú rôzne okrajové a príliš špecifické žánre, ale vo svojom krátkom živote som ja sám prečítal niekoľko chicklitiek, a poviem vám, že tú hodinu-dve, čo som s nimi strávil vôbec neľutujem – len aj tam, podobne ako v každom žánri, treba vedieť siahnuť, a nie vziať prvé, čo vás prepadne v kníhkupectve. (Ľutujem len 45 minút môjho života, ktoré mi vzalo Tajomstvo – ale citujem z neho pasáže dodnes, čiže asi ma to nejako poznačilo.)

Poďme však ešte na začiatok, konkrétne mojej knižnej kariéry, a na moje dni strávené behaním po Panta Rhei. Tiež som tam prišiel s veľkými ideálmi a s presvedčením, že len to, čo čítam ja, je najlepšie, že ja som stelesnením intelektuálneho mladíka s najlepším vkusom pod slnkom. No kníhkupectvo, a hlavne kupujúci, mi otvorili oči. Kto som ja, aby som tvrdil, že je tá kniha lepšia ako hentá, kto som ja, aby som niečo skopával pod čiernu zem? Mám ja univerzálny vkus? Nie. A nemá ho nikto. Nikto nemá právo povedať, či je nejaká kniha dobrá alebo zlá. Môže akurát vyjadriť svoj subjektívny názor, či sa mu kniha páčila, či bola podľa neho dobre napísaná. Všetci totiž máme nejaký vkus a to – aj keď si to nechceme priznať – ovplyvňuje našu percepciu literatúry. Aj dnes moja práca nespočíva vo vyberaní najlepších kníh. Spočíva vo vyberaní takých kníh, aby sa čo najlepšie trafili do vkusu čo najväčšieho množstva čitateľov. A to je práca každého editora. A je to setsakramentsky subjektívna práca.

Všetci dnes nadávajú na evitovky. Prečo? Lebo sú to zlé knihy? A čo sú potom dobré knihy? Také, ktoré získali priehrštia literárnych cien? Také, ktoré vychválila nejedna celebrita? Podľa mňa je dobrá každá kniha, ktorá sa dokáže trafiť do vkusu čitateľov, a ktorá dokáže nájsť svoju cestu k tým čitateľom. Jedna kniha nie je horšia ako druhá, len má viac šťastia a nájde si cestu k svojim čitateľom. Áno, u Luu narazil Sanderson na prekážku – lebo Luu (ako žena) si (možno práve preto) takéto veci všíma. A to ma donútilo zamyslieť sa: Keby to bolo naopak, a všetci mužskí hrdinovia by boli ženy, a všetky ženské hrdinky by boli muži, a všetko okolo by ostalo tak ako je teraz, tak aj ja napíšem podobný status. Á, Brendánia Sandersonová, ďakujem ti za druhú mužskú postavu, ktorej si dala aj meno na s. 310. A spravil by to KAŽDÝ JEDEN CHLAP!

Čiže tu nie je chyba v nás – v Luu lebo si všimla, že tam nie sú ženy, vo Filipovi, že mu to nevadí. Nie. Tu je chyba v autorovi, ktorý napísal knihu, ktorá nekorešponduje s mojím úvodným citátom od Victora Huga. A je to kniha, ktorá, bohužiaľ, neprežije veky, pretože zlyháva v najzákladnejšej charakteristike každej knihy – byť pre širokú verejnosť. Áno, je to špecifický žáner, je to fantasy, je to klasická fantasy, ale ženy sa v nej nenájdu. Ženy nikdy neosloví tak, ako oslovila mňa alebo hocktorého mužského čitateľa. Tá kniha akosi neprežije v pamäti ľudí. Keďže momentálne intenzívne pracujem na Sabriel od Gartha Nixa, nedá mi tú knihu nespomenúť: Prvý raz totiž vyšla v roku 1995. Ktorý z dnešných YA hitov bude v povedomí verejnosti v roku 2035? Respektíve: Koľko iných YA kníh z roku 1995 sa dnes ešte vydáva po celom svete? Áno, to je podľa mňa úspešná kniha.

Že väčšina fantasy autorov sú muži a fantasy píšu pre mužov? Ale prosím vás. Väčšina u nás publikovaných možno. Už neviem, v ktorom filme som natrafil na zmienku koľko ženských autoriek začalo vydávať SF&F knihy pod mužským pseudonymom. Áno, bývalo to kedysi, hlboko v 80. rokoch 20. storočia. Len si zadajte do Googlu female authors using male pen names. Alebo rovno kliknite sem na výpis všetkých SF&F pseudonymov, žien je tam NAMRTE!

Keď sa však bavíme o mužských a ženských pseudonymoch, musíme myslieť aj na taký ten postupný vývoj chlapcov a dievčat a veci, ktoré sú v nás z toho akosi zakorenené. Do nejakého veku (ja neviem asi 8-10) majú deti za kamarátov aj chalanov aj baby. A potom, zrazu nami začnú trieskať hormóny a my sa začneme separovať – chalani sa kamošia len s chalanmi, baby len s babami. A tak isto sa menia aj naše čitateľské zvyky a všetko okolo toho. Chalani chcú čítať len chlapských autorov, kde sú hlavní hrdinovia chalani. Baby… nuž tie síce začínajú viac prepadávať romantike, ale nikdy nezanevrú na chlapcov, na chlapčenských hrdinov. Príklad? Prečo Rowlingová vydávala knihy ako J. K. Rowling? A nie ako Joanne Kathleen Rowling? Presne pre to – aby ju čítali aj chalani. Aby po knihe chalani aspoň siahli! Prečo vydala svoju dospelácku detektívku ako Robert Galbraith? Nie kvôli prachom, ani kvôli tomu, aby to neprirovnávali k Harrymu Potterovi. Ale preto, aby po nej siahli aj muži! Lebo veď ženské detektívky sú len o romantických pletkách hlavnej hrdinky a sem tam nejaká vraždička – tak to vníma dnešná spoločnosť.

Prišla reč aj na klasickú fantasy a ako je tá “hlavne” pre chalanov. Trošku osvety pre neznalých: Nepatria tam len tehly od mužských autorov. V klasickej fantasy má čestné miesto Ursula K Le Guin a Anne McCaffrey, od predminulého roku zrazu každý číta Jo Walton… a to sú len prvé čo mi hneď teraz napadli. A povedzme si úprimne, GRRM je dnes už asi tiež klasik, a môžeme sa staviť, že ho čítalo viac žien, ako chlapov. Prečo? Lebo chlapi sú leniví čítať nejakých 5 000 strán, radšej si skuknú seriál. Áno, chlapi viac inklinovali k fantasy a sci-fi, ale dnes sa všetko mení, čochvíľa to bude všetko inak.

Padlo dokonca tvrdenie, že dystópie sú ženská literatúra. Odporúčam každému, kto si to myslí, aby si naštudoval základy literárnej histórie. Netreba pre to spraviť veľa, postačí Google. Alebo rovno GoodReads, kde je hneď niekoľko podobných listov: Best Dystopian Fiction of All Time a ak odtiaľ vyrazíme bestsellerové YA tituly (povedzme si pravdu, že GoodReads aj hodnotenia ťahajú hore americkí tínedžeri, ktorí všetko buď milujú alebo nenávidia), tak nám v rebríčku zostanú títo autori: George Orwell/1984, Aldous Huxley/Brave New World, Ray Bradbury/Fahrenheit 451, Lois Lowry(ŽENA)/The Giver, Margaret Atwood(ŽENA)/The Handmaid’s Tale, William Golding/Lord of Flies, Orson Scott Card/Ender’s Game a pod. Alebo preleťte týmto listom, kde sú len dospelácke tituly: Dystópia tu bola dávno predtým ako sa jej chytila nejaká Suzanne Collins či Veronica Roth. Ale dnes nie je v móde písať dospelácku dystópiu, dnes letí tínedžerská. I keď aj to sa možno čoskoro zmení, keďže Darren Aronofsky ide pre HBO režírovať dystopickú trilógiu MaddAddam od Margaret Atwood (ŽENA).

Medzi fantasy a sci-fi knihami napísanými ženami a mužmi je diametrálny rozdiel. Ja ho intenzívne vnímam, ale prečítal som zatiaľ málo kníh (tým myslím desiatky), aby som to dokázal presnejšie a intenzívnejšie popísať. Môžem to len a len odporúčať! Ani nie preto, aby som niekomu vyvracal ich tvrdenia, ale aby objavili nový svet. Netreba siahať po debutoch, skôr po vypísaných, uznávaných a literárnymi cenami ovenčených autorkách.

Aj z posledne povedaného vyplýva, že hovoriť v dnešnej dobe o tom, že niečo je prevažne ženská a prevažne mužská literatúra, je smiešne a je to len dôkazom mladíckej nerozvážnosti a zatiaľ nedostatočného literárneho vzdelania a rozhľadu. Ak však budete siahať len po knihách z vlastných vôd, nič nové a zaujímavé neobjavíte. Skúste sem tam načrieť aj inde. GR je na to ako stvorené. Je tam toľko rôznych listov, skupín, diskusií… Ak neviete, opýtajte sa. Všetci sú ochotní poradiť. Časom zistíte, koho názory a vkus sú podobné tým vašim, kto vám vie naozaj dobre poradiť.

Nastal čas, prezradiť vám jedno tajomstvo?
Dopyt = ponuka. Spisovatelia píšu a vydavatelia vydávajú len to, po čom je reálny dopyt. V 70. a 80. rokoch čítali SF&F knihy vo veľkom len chalani (geekovia, nerdi, trekisti, nazývajte ich ako len chcete), tak proste písali autori len o mužských hlavných hrdinoch a baby tam boli len na sex a zábavu. Ale zastávať takýto postoj v dnešnej dobe – klasická fantasy je pre chalanov a ženy sú tam len na potešenie, lebo ženy to proste nemajú v sebe, aby zachraňovali svet – žena na to nebola stvorená? Autor nemá šancu prežiť a nemá ju ani recenzent s podobnými názormi. Len sa pozrite ako rozniesli na kopytách Orsona Scotta Carda za jeho antihomosexuálne výroky. Dokonca až tak, že bojkotovali Enderovu hru v kinách! A tu si dávajte pozor, lebo od tvrdenia žena pre toto nebola stvorená.  je len krok k homosexuáli pre toto neboli stvorení. A v tom prvom prípade si aspoň viete dávať pozor na jazyk, no v tom druhom nikdy neviete who is hiding in the closet – yet.

Chcete vytiahnuť fyzickú silu žien? Ale prosím vás – Dávid a Goliáš!

Prišiel rad aj na to, či môžu byť baby hlavné postavy a či dokážu utiahnuť tú-ktorú knihu. Niekto asi nečítal Mistborna pozorne, lebo Vin (prvá pomenovaná žena v knihe) je hlavná postava. Dokonca sme sa bavili aj tom, či sú tie-ktoré ženské postavy hlavné. Napríklad, že Hermiona nie je hlavná postava – och, až sa vo mne dvíha žlč (ja, megafanúšik HP, čo má doma 7 rôznych vydaní celej série a plánuje si dokúpiť ďalšie!). Nazvať Hermionu, Rona, Dumbledora, Snapea, Nevilla vedľajšími postavami je urážka a niekto zrejme nečítal HP poriadne a pozorne. Odporúčam rereading, aj spoločný, lebo toto leto som ten svoj pravidelný každoročný ešte nezrealizoval. To isté platí aj o Sanse z Hry o tróny – ona tam nikdy nebola pre potešenie oka. To je postava, ktorá sa najviac vyvíja a mení. To je, prosímpekne, silná ženská postava. Mohla by utiecť, mohla by sa zabiť, ale nie, ona vie, že ešte nastane ten pravý čas pre ňu. Joffrey ju nechá pozerať sa na sťatú hlavu vlastného otca a ona to pre svoju rodinu vydrží. Naozaj odporúčam každému, aby si knihy prečítal. Seriál je masová záležitosť, kniha je klasická fantasy. A GRRM zatiaľ vydal cez 5 000 strán tejto ságy, to by nejaká Daenerys so svojimi troma drakmi neutiahla. A to platí pre každú epickú fantasy ságu.

Čo sa týka žien v Mistbornovi, a čisto mužskej Kelsierovej bandy, podľa mňa sa Sanderson príliš nechal uniesť stredovekým svetom a interpretáciou, ktorú súčasní i minulí historici o stredoveku ponúkajú. Realita stredoveku, ktorá je nám premietaná cez dochované historické pramene, je len mužská, ale to neznamená, že ženy tam boli len na zábavu a sex. Náboženstvo, spoločnosť, z toho plynúca výchova, myslenie spoločnosti… doteraz sme poznačený tým, čo do našich životov vniesla stredoveká cirkev a čo sme potom sami živili až do súčasnosti. (A nehádajte sa so mnou, som vyštudovaný historik – diplomová práca o cirkevných dejinách stredoveku. :) )

Čo dodať na záver – hudba, šport, videohry, literatúra – to všetko sú oblasti rovnako zastúpené mužmi aj ženami. Len preto, že chalani hrajú futbal, a nerobia rytmickú gymnastiku, neznamená, že taký šport neexistuje. Ja hrám na violončelo, chodím na ZUŠ, ¾ deciek sú baby. U nás v cellovej triede sme 4 chalani z 15-20 študentov. Knihy – 90% ženy. Keď nie viac. Videohry, okej… ale kedy chalani (česť výnimkám) štrikovali, alebo vyšívali, alebo nebodaj paličkovali?

Z celého toho elaborátu a diskusie mi bohužiaľ vyplynulo len jedno: Väčšina chlapov –ani tých sčítaných – nepozná veľmi dobre ženy. Len preto, že nemajú rovnaké prejavy sily a moci ako chlapi – prejavy, ktoré sú chlapom blízke a ktoré dokážu interpretovať – to ešte neznamená, že nemajú rovnaké pohnútky. Ženy vedú iné vojny, na iných frontoch, frontoch, ktoré sú im vlastné. A sú oveľa, oveľa svinskejšie ako tie chlapské. Chlap vás zrazí na zem a zabije. Žena… žena vás zrazí na zem, vychutná si porážku a zariadi, aby ste trpeli nadosmrti a ešte aj po nej. Aby ste naveky cítili, že proti nej si sa nemali postaviť.

Jop, chlapi o takých veciach nepíšu, lebo asi o nich nevedia a preto sú ženské hrdinky od chlapov autorov ploché a nerealistické.

A čo ja vlastne viem, veď som len čitateľ, čo hltá jednu knihu za druhou. Neanalyzujem každú jednu vetu, nejdem po jej pôvode a prečo ju ten-ktorý autor presne takto napísal. Len si užívam čítanie. Či muži, či ženy – to je úplne jedno, hlavne nech to lahodí môjmu gustu, lebo s inými knihami naozaj nechcem strácať čas.
Dobrú noc, čitatelia.

Erik

P. S.: Tu nájdete pôvodnú diskusiu. ak netúžite čítať všetkých 49 príspevkov, tak diskusiu najviac posunuli dopredu tie najdlhšie od Luu, Filipa, Simony a mňa :) Stojí to za to aj v plnom znení.

zabudnuté blogovýročie

Áno, je to tak, takto pred rokom a troma dňami – 27. júna – som spustil svoj blog. Povedzme si pravdu, že skôr neúspešne ako úspešne, keďže som bol zatiaľ schopný vyprodukovať neopakovateľných 12 článkov plus ten úvodný.

Nuž, nebudem sa vyhovárať na nedostatok času, poviem len, že nie veľmi často sa mi chce ešte večer po celodennej ústave niečo vytvárať.  Ale vstúpil som si do svedomia a idem zasa raz na to!

Mám niekoľko nápadov na nové články i projekty, ale načo hovoriť o niečom, čo potom aj tak nezrealizujem? Takže radšej pomlčím, a potom prezradím! :)

A čo som robil posledný polrok – keďže, áno, posledný post som napísal a postol 1. januára – kristepanenanebi, odvtedy sa toho stalo toľko! (práca, operácia, choroba, prepísať jeden preklad, Bologna, práca, Praha, prepísať druhý preklad, práca, koncert…)

Ale, napríklad, som aj čítal toto:

https://www.goodreads.com/user_challenges/1044538

https://www.goodreads.com/user_challenges/1044538?page=2

https://www.goodreads.com/user_challenges/1044538?page=3

 

Potom som načrel do kopy pôvodných rukopisov, čo nám strašila na stole. Čo ma tiež trochu inšpirovalo na niekoľko nových článkov, niektoré snáď už čoskoro.

Stačilo však planých rečí!

Chystám sa písať a čítať, a dúfam, že mi to vydrží dlho!

P.S.: Najbližšie sa chystám poraziť tieto dve megainštitúcie (asi aj v tomto poradí :) ):

brandon-sanderson-cesta-kralu1 10370953_10203172480848555_1347127511837811765_n

A to už je odo mňa nadnes všetko, lebo už usilovne pracujem na novom článku, o dva dni sa máte na čo tešiť :)

Erik

to naj z roku 2013

Koniec roka je za nami, a tak som aj ja zosumarizoval, čo som za tých posledných dvanásť mesiacov prečítal. Tento prehľad – End of Year Survey – som si požičal od The Perpetual Page-Turner.
Takže tu je to moje naj z roku 2013!

best-books-2013

1. Najlepšia kniha, akú si prečítal v roku 2013: 

Contemporary YA: Jednoznačne a na plnej čiare víťazí Hurt od Tabithy Suzumy.
Dystópia/Post-apo: Asi to mnohých prekvapí, ale v tejto kategórii som vybral Experiment / Allegiant. Aj keď si odo mňa kniha nevyslúžila plný počet hviezdičiek, tak Veronica Roth ukázala, že ako spisovateľka dosť pokročila.
Historické: Hmmm… ako si na tento žáner nevzišlo…
Paranormal: Viróza od Brendana Reichsa, pretože má úplne špecifický štýl písania a naozaj sa veľmi teším na pokračovanie.
Sci-fi: Prečítal som ju dvakrát – Enderovu hru od Orsona Scotta Carda – to asi hovorí za všetko.
Fantasy: Prvý diel série Mistborn od Brandona Sandersona!

1

2. Kniha, na ktorú sa všetci tešili, všetci z nej boli nadšení, ale ty si z nej bol sklamaný:

Tak v tejto kategórii mám jednoznačného víťaza – Piatu vlnu od Ricka Yanceyho. Podrobnejšie vysvetlenie som podal vo svojej recenzii :)

piata vlna

3. Najprekvapivejšia kniha roku 2013 (v dobrom slova zmysle):

James Dawson a Being a Boy – netušil som, že kniha o dospievaní môže byť taká vtipná.

being a boy

4. Kniha, ktorú si prečítal v roku 2013 a najviac ju v roku 2013 odporúčal:

Tak tu len jednu nedokážem vybrať :) Takže v roku 2013 som najviac odporúčal Hurt od Tabithy Suzumy, Enderovu hru Orsona Scotta Carda a Mistborn: Finální říše od Brandona Sandersona.

4

5. Najlepšia séria, akú si objavil v roku 2013:

Hmmm… objavil v roku, ja chcem prečítal v roku 2013. Najlepšia séria objavená v roku 2013 je trinástológia s troma názvami The Last Apprentice, Wardstone Chronicles či Spook od Josepha Delaneyho. Prečítal som 3,5 knihy za 3,5 dňa. Najlepšia prečítaná séria v roku 2013 je jednoznačne The Keys to the Kingdom od Gartha Nixa. Ešteže sme sa so Sašenkou dohodli, že to ideme čítať spolu a ja som sa konečne po asi 7 rokoch dokopal k tomu, aby som prečítal viac než prvé dve knihy.

spooks Keys to the Kingdom series

6. Najobľúbenejší autor, ktorého si objavil v roku 2013:

Určite Brandon Sanderson!

227444314_ead67d5a12

7. Najlepšia kniha, ktorá bola úplne mimo tvojho bežného čitateľského záujmu:

To je celkom ťažká voľba, keďže čítam takmer všetko :D Ale vybral by som dve knihy. Príjemne ma prekvapila Stephanie Perkins a jej Anna and the French Kiss. Druhým prekvapením bola biografia o 1D. Ja viem hanba mi… ale v snahe pripraviť sa na toto strašné pracovné čítanie som si intenzívne napočúval celú ich diskografiu a počas čítania som si musel popozerať všetky videá… nuž a akosi sa mi dostali pod kožu. Našťastie som ich už spod nej vystrnadil a som zase normálny :D

7

8. Kniha, ktorú si musel čítať do rána bieleho, lebo si nedokázal prestať:

kto je mara dyerová?! Asi od šiestej večer do jednej ráno som ju čítal bez prestávky, a keď som skončil, nemal som sa o tom konci s kým porozprávať!

858631_615990661793087_1089236611_o

9. Kniha, ktorú si prečítal v roku 2013 a určite dáš rereading v roku 2014:

Hmmm… Ak nerátam pracovné knihy, tak to asi bude Hurt od Tabithy Suzumy.

hurt

10. Najobľúbenejšia obálka knihy, ktorú si prečítal v roku 2013:

Zlodej z temnoty od Darrena Shana – i keď je to najslabšia obálka zo série, ale je úžasná!

demonataseries

11. Postava, ktorá sa ti najviac vryla do pamäte:

Kelsier z Mistborna. Nič viac vám k tomu nemôžem povedať, ale každý kto Mistborna čítal, vie prečo :)

kelsier
Ilustrácia z brazílskej obálky na Mistborna!

12. Najlepšie napísaná kniha:

Opäť Hurt od Tabithy Suzumy. Proste bolo cítiť, že Tabitha premýšľa o každom slove, ktoré vyťuká do počítača. A popísať pocity chalana z pohľadu tretej osoby bolo neuveriteľné!

hurt

13. Kniha, ktorá mala na teba najväčší dopad v roku 2013:

Enderova hra, neviem však povedať prečo, ale aj po zhliadnutí filmu som ostal akosi obarený.

enderova hra

14. Kniha, pri ktorej si si povedal: Bože, prečo som s jej prečítaním čakal až doteraz?!

Bože, zase Enderova hra. A to som si ešte uvedomil, že prvýkrát vyšla v roku, keď som sa narodil!

enderova hra

15. Obľúbená pasáž z knihy, ktorú si prečítal v roku 2013:

Tak nakoniec mám jednu netypickú. Je z knihy NW od Zadie Smith, lebo vystihuje mňa, teba a všetkých naokolo a celú našu generáciu:

NW“Don’t you think they’re as bored as you are?
You think you’re somebody special?
You think I wake up everyday so happy to see you?
You’re a snob, just in the other way.
Do you think you are the only one who wants something else?
Another life?”

16. Najkratšia a najdlhšia kniha:

Ešte že máme GoodReads! Oficiálne bola najdlhšia kniha Wonderstruck od Briana Selznicka, ale keďže je to kniha spolovice ilustrovaná a písmená sú poriadne veľké, tak som knihu diskvalifikoval! Najdlhšia kniha, ktorú som prečítal bol 592 stranový Mistborn od Brandona Sandersona. Najkratší bol 12 stranový Harry Potter Pop-Up Book! :)

16

17. Kniha, v ktorej bol najväčší WTF moment, o ktorom si sa musel s niekým porozprávať, no nebolo s kým:

kto je mara dyerová?! Proste to musíte dočítať dokonca.

858631_615990661793087_1089236611_o

18. Obľúbený vzťah z knihy, ktorú si prečítal v roku 2013:

Mara Dyerová. Ja som si tých dvoch fakt obľúbil.

18

19. Najobľúbenejšia kniha, ktorú si prečítal v roku 2013 od autora, od ktorého si už predtým niečo čítal:

Štvrtok a Sobota od Gartha Nixa.

19

20. Najlepšia kniha, ktorú si v roku 2013 prečítal len na základe odporúčania:

Prvý diel Percyho Jacksona! Diky Sašenka!

large-percy_jackson_zlodej_blesku

21. Žáner, z ktorého si prečítal najviac kníh v roku 2013:

Najviac som prečítal YA kníh z takého sci-fi/fantasy/paranormal žánru. Ja to proste hádžem do jedného koša všetko.

22. Tvoj crush roku 2013:

Hmmm… crush roku? To je taká babská otázka :D Ale dobre, je to Alice with pointy shoes zo série The Last Apprentice!

alice

23. Najlepší debut roku 2013:

The Tragedy Paper od Elizabeth LaBan. Pre mňa to bol čitateľský zážitok podobný Greenovej Aljaške a Hviezdam.

tragedy paper

24. Najkrajší a najlepší svet, v ktorom by si sa rád ocitol:

Ehm, Mistborn! Ale chcem byť Mistbornom!

mistborn

25. Najvtipnejšia kniha roku 2013:

Tuná musím dať na kolegyňu. Keď som čítal Pozri sa mi do očí, prvý diel série o Ruby Redfortovej od Lauren Child, kolegyňa povedala, že to je kniha, pri čítaní ktorej som sa smial najviac za posledný rok.

ruby1

26. Kniha, pri ktorej si sa rozplakal:

Tento rok som neplakal… aj som si myslel, že som v niektorej recenzii písal, že som slzu uronil, ale práve som si ich všetky prešiel a nezistil som, že kde a ako…

27. Kniha, ktorú si prečítal v roku 2013 a myslíš si, že sa jej nevenovalo dosť pozornosti pri vydaní:

Určite Garth Nix a jeho séria The Keys to the Kingdom!!!

Keys to the Kingdom series

*

A čo nás čaká a neminie:

1. Kniha, ku ktorej si sa v roku 2013 nedostal, ale pre rok 2014 je to priorita č. 1:

Tých je neúrekom. Ale asi najviac sa teším na UnSouled od Neala Shustermana, i keď som si povedal, že knihu prečítam až keď vyjde aj štvrtý diel UnDivided. A to som pred týždňom natrafil na facebooku na Shustermanov status, že jeho editor povedal, že je to najlepšia kniha z celej série! Nehovoriac, že si rereadnem prvý aj druhý diel a potom dám tretí a štvrtý!

1b

2. Kniha, ktorá vychádza v roku 2014 a ty sa na ňu najviac tešíš:

CLARIEL!!! Štvrtá kniha zo Starého kráľovstva! 11 rokov po Abhorsenke! Ja si asi vezmem dovolenku, keď to vyjde!

2013-10-30-19-34-50

3. Koniec série, na ktorý sa najviac tešíš:

Hmm… a ide niečo aj končiť? Nie sú teraz všetko už neverending stories? Neviem to takto povedať, ale vcelku som zvedavý na posledných Jazdcov časom a potom si možno dám celú sérku v jednej štreke. A práve som zistil, že deviatka vychádza až v auguste 2014! Ufff…

3b

4. Čo chceš v roku 2014 dokázať (týka sa čítania i blogovania)?

Chcem čítať aj pracovať aj blogovať aj prekladať pravidelnejšie, systematickejšie a organizovanejšie.

Toľko odo mňa a roku 2013!

Erik

o sebadeštruktívnej piatej vlne.

Najväčšie sklamanie roku 2012: Sirotčinec slečny Peregrinové pro podivný děti.
Najväčšie sklamanie roku 2013: Piata vlna.
A môžeme sa pre to aj dohádať do krvi!

Toto je preklad mojej pôvodnej review, ktorú som v angličtine uverejnil na GoodReads.
Upozornenie: Súčasťou recenzie sú aj spoilery, sú však všetky napísané bielym fontom, aby boli na bielom pozadí nečitateľné. Ak knihu nechcete čítať, alebo vás zaujíma, čo sa tam dialo, tak si spoilerové časti zvýraznite myškou:)

Na Piatu vlnu som sa naozaj tešil. Ale naozaj VEĽMI tešil. Bol som akurát asi v polovici prvého dielu Yanceyho middle-grade série Monstrumologist a tá sa mi brutálne dostala pod kožu. Skvelý setting, skvelé postavy, skvelé písanie. A keď som sa dozvedel, že sa rozhodol napísať tínedžerskú sériu, a dokonca dystopickú – to bola okamžite must-have kniha roka! Dokonca som kvôli tejto knihe odložil posledné diely niekoľkých rozčítaných sérií a dostal som toto…

Ale poďme pekne po poriadku.

Obálka a anotácia:
Obálka je podľa mňa jednoduchá, ale v tomto prípade je v tej jednoduchosti akási krása, ktorá ma uchvátila a zaujala. A anotácia… to o tých štyroch vlnách… IHNEĎ MA TO ZAUJALO! Knihu s takouto anotáciou by si mal prečítať každý. A ešte keď ju napísal Rick Yancey!

piata vlna

Príbeh:
Do deja sme vhodení in medias res – priamo uprostred a našou sprievodkyňou je Cassie, tínedžerka, ktorá žije so svojím otcom a bratom, ich mama/manželka len nedávno zomrela. To, čo sa s okolitým svetom deje, nazývajú Štvrtá vlna. Cassie nám sama popisuje, čo sa vlastne stalo a ako to prebiehalo, no všetci (čitatelia i hrdinovia) by radi vedeli, kto je za to zodpovední. A vlastne to vieme takmer od začiatku. Sú to Iní – po angl. The Others – alebo aspoň tak ich Cassie nazýva, a na prvých stránkach sa dozvieme aj to, čo vlastne sú, ale je to mierny spoiler :D (spoiler) Mimozemšťania:) Na orbite našej planéty sa nachádzajú nejaké vesmírne lode, ktoré to všetko spôsobili. (koniec spoileru)
Po smrti Cassinej matky sa rozhodnú, že s bratom a otcom opustia svoj veľký dom a pokúsia sa nájsť ďalších ľudí v tzv. utečeneckých táboroch. Do jedného takého tábora sa dostanú a zopár dní sú tam aj šťastní. Ale potom sa zjaví sonda. A potom vojaci. Tí tvrdia, že prišli z istého veľkého vojenského objektu, v ktorom sa aj naďalej nevyskytujú Iní. Chcú vziať všetkých so sebou, ale pre málo miesta začnú najprv s deťmi. Cassie má šestnásť, a tým pádom nespadá k deťom a musí počkať na ďalší transport, ale ona nechce… lebo nemôže opustiť brata… nemôže ho nechať osamote. No ale musí, nič iné jej neostáva. 

A vtedy začína tá zábava i nuda nudovatá.

Cassienho otca zavraždia a Cassie chce či  potrebuje alebo dokonca musí a aj sľúbila, že nájde svojho brata. A áno, nemýlite sa, svojho brata bude hľadať na 460 stranách (toľko mala moja anglická kniha). 460 dlhých a miestami nudných strán.

Rozprávači/POVs:
Cassie:
Cassie je prvým rozprávačom príbehu (áno celá kniha je vyrozprávaná v prvej osobe). Cassie nás sprevádza cez väčšinu kapitol. A, PaneBoženanebi, ona je TAKÁ NUDNÁ. Dosebazapozeraná. Nevníma nikoho iného okrem seba. Má jediný cieľ: nájsť brata – nič viac, nič menej.

Sammy:
Sammy je Cassin malý brat. Je to malé decko (má 5 rokov, jeden rok hore dole:) ). Je malý a jeho rozprávanie veku zodpovedajúco hlúpe. Našťastie je rozprávačom len v častiach, kde je odlúčený od sestry. S odstupom času si myslím, že tieto časti mali byť vyrozprávané z pohľadu tretej osoby, aby viac zaujali, aby boli živšie… aby boli niečím viac, než len suchopárnym výkladom, opisom a vymenovaním vecí, ktoré okolo seba malý chlapec vidí.

Zombie/Ben Parish?:
Cassie bola na strednej buchnutá do Bena Parisha… teda ešte pred Prvou vlnou. A teraz Ben (ak mám pravdu povedať, prvých päťdesiat strán jeho časti som si ani nebol istý, či je to o ňom, či to vôbec on rozpráva… bolo to naozaj veľmi divne napísané…) takže Ben sa teraz pripojil k armáde a zúčastňuje sa akéhosi prapodivného výcviku, aby z neho bol vojak. Všetci jeho kamoši a spoluvojaci majú podobné akože-vtipné prezývky. Až na úplnom konci knihy som pochopil, prečo som sa musel zbíjačkou na betón prebíjať Benovými kapitolami a prečo boli pre vývoj príbehu nevyhnutné. Ale keď tie jeho kapitoly boli TAKÉ NUDNÉ! Vlastne sa v nich ani nič nedialo. A keď už došlo na akciu – myslím na skutočnú akciu a nielen nejaký blbý tréning – tak som mal pocit, akoby literárneho kritika, čo bol 30 rokov zatvorený v kancelárii New York Times a nikdy neopustil budovu novín (i keď sa noviny sťahovali, tak jeho len zbalili do škatule a preniesli), tak jeho posadili na štadión a mal byť komentátorom hokejového zápasu sezóny.
On má zbraň, henten strieľa. Niekoho zasiahli. Jeden padol. Druhý má tiež zbraň. Ona strieľa. 
A ja som vtedy začal pochybovať: Naozaj dokázal toto napísať chlap? Veď tí majú zväčša akciu v malíčku a poriadne šikovne im odsýpa. No neveril som vlastným očiam!

Ďalšie postavy:
Evan:
Kde začať… Evan zachránil Cassie život. A Cassie sa musí rozhodnúť, či mu môže dôverovať alebo nie. Či k nemu môže niečo cítiť (rozumej lásku, náklonnosť a podobné) alebo nie. O Evanovi bohužiaľ nemôžem viac povedať bez toho, aby som nevyspoileroval minimálne polovicu knihu. Ale podľa môjho názoru je to najzbytočnejšia postava tohto diela. Jeho vzťah s Cassie je len ťažko uveriteľný, a jeho činy a slová… hlavne ku koncu… klišé naložené v klišé podávané s klišé zaliate klišé a ešte aj ako dezert je klišé.

Koniec knihy & o čom to vlastne celé bolo:
Celá táto časť je plná spoilerov – prosím čítajte ju len vtedy, ak ste už knihu čítali, alebo sa do nej neplánujete vôbec pustiť.
(spoiler) Keď som knihu dočítal až dokonca a zistil, teda uvedomil si, že som práve zabil čas so 460 stranovou tehlou, ktorá je príbehom 16-ročnej trubky, ktorá hľadá svojho brata… takmer som stratil aj ten malý kúsok sebakontroly a knihu vyhodil von oknom. Zatvoreným oknom! Vyjadrilo by to moje úplné znechutenie nad všetkým, čo sa v tej knihe udialo.

Najprv sme zistili, že Evan je vlastne jedným z Iných a oni potrebujú/chcú túto planétu. A potom prišla tá najklišoidnejšia časť – Evan bol proti zabíjaniu ľudí, chcel s nami koexistovať, ale ostatní ho prehlasovali… Chudáčik. A aby toho klišé nebolo málo, tak v tej chvíľke pravdovravnosti vybľabotá Cassie, že on ju vlastne miluje a city, ktoré k nej cíti ho nejako zmenili a on chce byť iný a bla bla bla… A tam som preskakoval celé odseky, lebo sa mi nechcelo čítať tie drísty.
Ou, a aby som nezabudol na časť, kde sa “otvoril” pred Cassie (áno, fyzicky otvoril svoju telesnú schránku), aby ho mohla vidieť v jeho prirodzenej a čistej podobe… a vtedy ma naplo už poriadne. Mal som to v rukách dystópiu či paranormálnu romancu? Ja som s týmto nerátal! Na toto som sa nepripravil!

A potom sa Cassie vydá na záchrannú misiu. Ide po svojho brata do tej vojenskej pevnosti. Tam ju chytí Hlavný veliteľ Iných – POZOR!, nie len Hlavný veliteľ operácií Iných v USA, či hlavný veliteľ vojenských operácií Iných na Zemi… Nie, predstavte si to, že presne v tej časti Ameriky, kde je Cassie, sa zjaví najmocnejší z najmocnejších Iných, aby mal meet & greet s našou hlavnou hrdinkou. A keby len to… on si s ňou sadne a všetko jej porozpráva. Ako Iní pozorujú ľudí už 7 000 rokov, a keď už konečne prišli tak to nebol koniec ľudskej rasy, ale len “Začiatok konca”… Aj vám sa zdá, že toto ste už niekde čítali, že? Och, a samozrejme Hlavný veliteľ Iných sa len tak z rozmaru vlastnej mysle rozhodne povedať náhodnej puberťáčke o svojich plánoch, a kto vlastne je, prečo je tu a čo chcú… a bla, bla, bla…

Ku koncu sa mi akurát páčilo, ako to vypálilo s Benom. Jedno malé bezvýznamné plus. Druhé mu patrí za odhalenie, čo vlastne je Piata vlna. :D (koniec spoileru)

Môj hlavný problém s príbehom: 
Toto bolo asi prvý raz, kedy som hlavným hrdinom ani autorovi príbeh neuveril. Nedokázal som uveriť tomu, že by tínedžeri dokázali toto všetko urobiť. V ostatných knihách mám pocit, akoby tam bolo akési vysvetlenie, prečo sú tínedžeri hlavní hrdinovia, prečo hrajú dôležitú úlohu v nadchádzajúcich udalostiach… Ešte aj v detských (middle-grade) knihách je to vždy nejako vysvetlené. Tu? Vôbec som to nepochopil. Pripadalo mi, akoby mal Rick Yancey v hlave jeden príbeh a keďže nebol vhodný pre detský (middle-grade) setting, tak to vložil do tínedžerského prostredia a už sa nezaujímal o to, ako to všetko dopadne. Bol som z toho sklamaný a ku koncu aj frustrovaný.

Hlavné postavy – charakterizuje ich jedno slovo: ploché! Nezaujímavé! Bez života! Nedokázal som k nim niečo cítiť, vcítiť sa do ich kože, donútiť sa, aby mi na nich záležalo. A to je pre mňa pri čítaní veľmi dôležité, som proste taký typ čitateľa a zväčša pri tom nemám problémy. (Dokonca som dokázal vcítiť do kože Ever z Nesmrteľných od Alyson Noël a tá je teda poriadne hlúpa a v niektorých knihách sa ešte aj správa ako šialená, ale jej postava bola dobre napísaná.) A tu? Náhodné deti robia náhodné veci – práve to, čo od nich autor chce a ako mu to vyhovuje.

Počet strán… och ten počet strán… Moja kniha mala 460 strán, a 150 z nich by som vyškrtol len by sa po nich tak zaprášilo. Na stranách 200 až 300 som si dokonca myslel, že v tlačiarni spravili chybu a náhodou vložili dovnútra stránky z nejakej úplne podpriemernej sci-fi knihy, ktorá sa im tam povaľovala a ďalšia náhoda chcela, aby v nej boli postavy s rovnakými menami a settingom.

Kde sa to všetko asi pokašľalo? 
Na túto knihu som sa naozaj tešil. Mám strašne rád dystópie a oveľa lepšie mi sadnú dystópie, ktoré napísali chlapi. Vopred sa ospravedlňujem, nie je v tom nič sexistické, ale pri ženských autorkách, ktoré som čítal, sa ich knihy sústreďujú na hlavné hrdinky a ich romantické eskapády, ktoré sa akoby náhodou nachádzajú v dystopickom svete. Keď sa mužskí autori zhostia dystópie, tak je to svet, brutálne nehostinný svet, v ktorom sa odohráva príbeh a sú tam nejakí tí hrdinovia, ktorí sa snažia akosi prežiť. To je moja šálka kávy!!! Naozaj som si myslel, že táto séria skončí na mojej obľúbenej poličke hneď vedľa obľúbencov: Škaredých od Scotta Westerfelda, Unwind od Neala Shustermana, Gone a BZRK od Michaela Granta a z nedystopických autorov: Garth Nix, Alex Scarrow, D. J. MacHale či Darren Shan

Finálny verdikt: 
Podľa mňa je táto kniha znôška najotrepanejších klišé. V knihe je aj zopár, ale naozaj len zopár, zaujímavých a nových nápadov, no zvyšok sú veci, o ktorých sme už všade možne počuli, mnohí o nich písali a na mnohých stránkach sme už o nich čítali.

Je mi naozaj ľúto, že sa mi táto kniha nepáčila, lebo som si myslel, že ju budem milovať… veď predsa celá Amerika ju uctieva. Myslím si však, že to bol len úspešný marketingový ťah, ako dostať knihu do všetkých očí, uší a úst pred jej vydaním.
Naozaj mi je to ľúto, Rick Yancey, ale bolo to strašné.

Erik